100km beh Viedeň - ničím pýchu a zázrak na koniec

    Tak to bola zase krv. Do Viedne som išiel s tým, že si otestujem, ako som sa po 6-dňovke zregeneroval. Ale celé som to asi podcenil.
    Už celý týždeň som mal nejaké zažívacie potiaže, ale nevenoval som tomu moc pozornosť. Však 100km, čo to je... Večer pred štartom, keď som sa vážil zistil som, že mam o 2 kila menej, ako by som mal mať. Povedal som si, „Asi som schudol.“
    Na začiatku to išlo celkom dobre. Bežal som z Petrom Spáčilom, rozhodol sa bežať len na poslednú chvíľu, a Vladom Baladským, ktorý, ako ja, štartoval pred pár týždňami v New Yorku (on však skončil 3. na 10-dňovom behu). Prvých 20km sme mali za nejakých 2:05, čo bolo celkom svižné tempo. Potom som sa od nich oddelil a ďalej bežal sám. Maratón som mal ešte za 4:41, ale potom to už išlo so mnou dole vodou. Po piatich hodinách som začal mať dosť. Najprv som si myslel, že je to len nedostatok energie, ale keď ani po najedení sa to nezlepšilo, ba naopak, uvedomil som si, že som upne dehydrovaný. Vtedy som si dal do súvisu aj tú nečakanú stratu hmotnosti. Síce som pil, ale aj tak to nestačilo. Doobeda síce jemne pršalo, ale aj tak bolo celkom teplo a poobede, po daždi, bolo ešte teplejšie. Uvedomil som si svoju hlúpu chybu a bolo mi jasné, že teraz budem za to pykať. Takže som nasledujúce tri hodiny striedal pomalý beh s chôdzou. Každé 2,5km kolo som do seba lial asi pol litra vody, ale trvalo mi to tri hodiny, kým som sa ako tak začal spamätávať.
    Stálo ma to však dosť síl a tak som sa ďalej len tak pomaly „loudal“. Po desiatich hodinách začala ďalšia kríza. A tu už nepomáhalo nič. Ani pitia ani jedenie, jednoducho v nohách už nič neostalo. Predsa len ten 6-dňový beh bol skončil len pred nedávnom. Začal som pomaly počítať, či to vôbec do limitu stihnem. Kolo som teraz robil cez 20 minút a rýchlejšie to už akosi nešlo. Ale keď som to prepočítal, vychádzala mi tam rezerva tak 15min.
    Moje kolá však počítala nejaká postaršia maďarská pani, ktorá rozprávala len po maďarsky. Aj keď sa mi snažila každé kolo hovoriť koľko mám, moja maďarčina, pozostávajúca z čísloviek 1, 2 a 3, na to nestačila. Keď som mal do konca 6 kôl a za sebou viac skoro 11 hodín, ukázala mi na prstoch číslovku 7. To ma dorazilo. Ja som si na hodinkách kolá počítal, tak som poprosil chalanov, nech sa na to pozrú. Žiaden problém však nenašli. A tak som musel prijať fakt, že som musel niekde zle stlačiť tlačidlo a započítalo mi dve kolá miesto jedného. „Tak to bude moja smrť,“ povedal som si. Do konca som 2 hodiny 10 minút a pred sebou 7 kôl. Už som nedokázal dostať s kolom pod 20 minút. Takže mi bude chýbať asi 10 min. Pokúsil som sa pridať, ale vôbec som sa necítil dobre. Možno to poznáte. Niekedy, aj keď už nemôžete, dokážete pridať, ale niekedy ako keby vám niečo hovorilo Nerob to! Toto bol ten prípad. Cítil som, že ak teraz prekročím určitú hranicu, riskujem zranenie, alebo niečo horšie.
    A teraz tí, ktorí neveríte na zázraky, ale len na náhody, radšej ďalej ani nečítajte.
    Do konca som mal 75min a pred sebou 4 kolá. Aj keď som tlačil ako to išlo, kolo som robil okolo 20 min. Cítil som na jednej strane, že to čo robím, nie je správne, že môžem naozaj poškodiť svoje telo, ale na druhej strane som sa chcel pokúsiť dostať do limitu. Hlúpe ego. Ale začal som aspoň robiť to, čo ma  Sri Chinmoy učil. Začal som sa modliť pre ochranu. „Supreme, Supreme, Supreme...“ To je to čo znelo v mojom vnútri. A zrazu som vo svojom vnútri pocítil hlas:
„Do you believe in me?
Than, just run.“
“Veríš vo mňa? Tak len bež.“
    Keď som potom dobehol k počítacej stanici stál tam jeden chalan a pýtal sa ma, „Nemal si okolo druhej poobede prestávku? Máš tu 41 minútové kolo.“ A moje stratené kolo bolo objavené. Zrazu som mal pred sebou 2 kolá a na ne ostávalo 55min. Bol som zachránený. Dobehol som tú stovku za 12:46:57.
    Za tie roky, čo meditujem so sa stretol viac krát s takýmito „náhodami“. Ale od Ale pri Sri Chinmoyom som sa naučil, že neexistuje nič také, ako náhoda.
    Ešte musím dodať, pretek mal celkom dobrú úroveň. Medzi mužmi vyhral len 18(!) ročný rakúsky chalanisko Rainer Predl za 8:02:25. Bol to jeho prvý 100km beh. Za ním v celkovo poradí skončila žena! Maďarka Reka Kovacs utvorila nový ženský traťový rekord za 8:17:29. Výborne sa držal aj Miroslav Osladil, ktorý skončil vo svojej veteránskej kategórii druhý a celkovo medzi mužmi štvrtý za 8:59:27. Petr Spáčil skončil nakoniec ôsmy za 10:34:49. Ja som bol spokojný, že som prežil. Lekciu dostala aj moja pýcha, naučil som sa, že aj keď zabehneš 5000km, stovka ťa dokáže dostať do kolien. Nezáleží, či bežíš 100m, maratón alebo 5000km. Keď dáš do toho všetko, vždy je to drina. Tento beh ma tiež uistil v tom, že niekto tam hore dáva na mňa pozor.
 

Komentáre

Mam v tom prsty...

Moc pekny clanok a hlavne poucny, Pranjal to mal fakt tazke, trochu ma mrzi, ze ked mi Pranjal povedal aby som mu skontroloval ci ma spravne zapisane kola, tak som to nejako zle pozrel a potvrdil som mu ze ma este tych 7 kol, ze v kolach nema ziadny velky rozdiel. Sam som bol prekvapeny ked som sa pozrel druhy krat na Pranjalove casy, (bolo to po tom avizovani toho druheho chalana) ze tam mal fakt na jedno kolo 41 minut, co bol cas presne na dve kola pri jeho tempe. Bola to moja chyba, lebo ak by som sa prvy krat poriadne pozrel zistil by som tych 41 minut a Pranjal by mal pred sebou iba 6 kol. Ale na druhej strane by Pranjal prisiel o nezabudnutelny zazitok.....
NAHODY NEEXISTUJU..... :-))