24 hodinovka v Bazilej

  Na teno závod som sa veľmi tešil. Môj najobľúbenejší ultrabeh je 10 dňový závod v New Yorku, ktorý som behal tri krát. Kedže sa tieto dva závody prekrývajú mohol som ísť vždy iba jeden. V Bazileji som 24 hodinovku behal v roku 2002,2003 a 2004. V roku 2005 som konečne dostal víza do USA tak som išiel na 10 dňový závod. O tomto závode určite niečo napíšem na tento blog.

24 hodinovka (od polnoci sa beha aj 12 hodinovka) v Bazileji mala tohoto roku 20 výročie. Z toho je jasné, že skúsenosti organizátora Sri Chinmoy Marathon Teamu sú dostatočné na to aby bol tento závod kvalitne zorganizovaný. Svedčia o tom aj slová nespomínam si na jeho meno ale je prezidentom ultrabežeckej asociácie vo Švajčiarsku, ktorý pri vyhlasovaní výsledkov podotkol, že tento závod patrí medzi najlepšie na svete. Takže ho majú Švajčiary ako majstrovstvá republiky.

AAAAA

O kvalite závodu svedčí aj účasť bežcov, ktorá sa tohoto roku vyšplhala na cca.150. Štart 24 hodinovky bol klasicky v sobotu 12:00. Počasie sa ukazovalo príjemné na celý víkend. Nakoniec to aj tak bolo. Slniečko svietilo a príjemne hrialo. Avšak v noci klesla teplota na 6 stupňov.

Na štart som sa postavil s vedomím, že možno väčšiu časť odchodím. Mal som problémy s ľavým kolenom, presnejšie s najakým úponom. Celé toto zranenie prišlo akosi záhadne. Po Nitrianskej 6 hodinovke ktorú som bežal víkend dozadu ma z ničoho nič v práci začalo to koleno bolieť. A to takým spôsobom, že bol pre mňa problém prejsť chôdzou plynule 500 metrov. V Nitre som na šestke nič necítil.

Deň pred odchodom do Bazilej ma napadla myšlienka nenastúpiť ale ísť tam ako pomocník. Lenže to by som sa nemohol tak tešiť na ten závod. Navyše mi to pripadalo ako ideálny tréning na 3100 míľový beh, ktorý tohoto roku pobežím. Tam nie je možnosť kôli nejakému zraneniu príliš kalkulovať. 61 míľ je denný limit na  zvládnutie tohoto najdlhšieho certifikovaného závodu na svete do 51 dní.

Takže inšpirácia bola ako sa patrí. Dôležité bolo závod dokončiť s dobrým pocitom a bez zhoršenia zraneného kolena. Začal som pomalým behom, ktorý mi vydržal do dvanásteho km. Od 13 km až do konca 89 km som si už ani neposkočil. V podstate som striedal chôdzu s krívaním.

Aby to nebolo až také jednoduché, tak sa mi po šiestich hodinách urobil otlak na každom chodidle. Otlaky nemávam často, takže som si to parádne užil. Po 10 hodinách sa moja rýchlosť dostala na 1100 metrovom okruhu na 15 minút a to bol pre mňa signál ísť spať. Spal som 4 hodiny a predpokladal, že po tomto odpočinku sa mi pôjde lepšie a aj rýchlejšie. Opak bol pravdou. 1100 metrový okruh som mával aj za 18 minút, to už ma aj slimáci čo ráno vyliezali začali predbiehať.

Niekto si môže povedať, že bola hlúposť pokračovať v takom stave a nevzdať. Bolo tam pár takých bežcov čo závod nedokončili a vzdali. V jednom momente, bolo to tesne pred tým ako som išiel spať bliskla mi hlavou myšlienka zabaliť to a nepokračovať.        

Mne sa však páči jeden citát od Sri Chinmoya „ Never give up! “ Nikdy sa nevzdať. Tak som to jednoducho nevedel vzdať. Nakoniec som bol rád, že som pokračoval a závod dokončil. Síce tie km žiadna sláva, ale ako som už spomínal, že dobrý pocit a nezhoršenie zranenia mi úplne postačia…