48 hodinovka v Brne

 Cez víkend som sa spolu s kamarátom Peťom Spáčilom zúčastnil už spomínaného závodu 48 hodinovky v Brne na výstavisku. Peťo už tento závod behal tri krát, naposledy minulý rok, keď si urobil aj osobák na 24 hodín 209 km. V mojom prípade to bola premiéra v hale a celkovo som behal 48 hodinovku druhý krát. Do Brna sme prišli vo štvrtok večer, aby sme sa v piatok pred štrtom nemuseli nahánať. Celkom som sa na tento závod tešil aj napriek tomu, že vo štvrtok ma začalo bolieť a škrábať v krku. Hovoril som si, že pokiaľ nemám teplotu tak to vybehám alebo v najhoršom prípade ochoriem. Hlavne som bol zvedavý na ultrabežeckú legendu Yiannisa Kourosa. Vidieť na vlastné oči borca, ktorý zabehol za 24 hodín cez 300 km a ma vyse 100 svetových rekordov v ultrabehoch sa nestáva často. Ak ste ešte o ňom nečítali článok na týchto stránkach, ktorý písal Pranjal, tak si ho určite prečítajte,nájdete ho v rubrikách osobnosti.

 

Yannis

V piatok ráno v hotely na raňajkách sme stretli Yannisa so svojim pomocníkom aj Yannisovho asi najväčšieho súpera v boji o výťazstvo Tonyho Mangana z Írska. Tony práve tu v Brne vytvoril sveťák na 48 hodinovku v hale minulý rok 426 km. Čakalo sa, že Yannis sa pokúsi tento rekord prekonať. Trať bola aspoň pre mňa veľmi nepríjemná, lebo jedno kolo meralo iba 250 metrov a povrch bol betónový a všade okolo bol samý betón. Samozrejme pre väčšinu zúčastneních bežcov bolo plus, že nehrozilo zlé počasie. Občas som si hovoril, že by som radšej zniesol nejaký ten dážď ako toto betónové královstvo. Po závode sme sa chvílku rozprávali s Tonym Manganom a on vravel, že je to jeho najoblúbenejší závod.

Na štarte nás stálo 36 celkovo vo všetkých kategóriách. Tak ako sa predpokladalo hneď od začiatku dopredu vystrelil Yannis. Ani Tony sa ho nesnažil držať. Jeho tempo nebolo ultrabežecké, ale maratónske. Prvý maratón mal niečo málo cez 3:30. Nešlo mi do hlavy ako môže vydržať týmto tempom behať 48 hodín a ešte k tomu bez spánku. O niečom inom bol beh ktorý sme behali Peťo a ja. Prvých 9 hodín sme mali tempo približne 8 km za hodinu, potom prišli problémy. Peťa začali bolieť bedrové kĺby, tak si musel ísť ľahnúť. Mne sa zvýšila teplota a tiež mi dáko neposlúchali kolená, tak som začal chodiť. Na pravom chodidle sa mi začal robiť taký 2 cm otlak. Presne na tom najnepríjemnejšom mieste. Musel som ho častejšie natierať ozónovou masťou aby sa nezväčšoval. Naštastie zostal v prvom štádiu a nemusel som ho prepichovať. Peťo je veselá kopa, takže utrpenie prekonával z úsmevom na tváry. Síce v najťažších chvílach hovoril o ukončení  svojej ultrabežeckej kariéry a chcel to zabaliť aj v Brne. V sobotu sme to už nejako dokrvili a v nedelu  sme dokonca ešte  5 hodín pobehali. Počas nášho "trápenia" išiel Yannis koncentrovane za prekonaním svetového rekordu. Tony Mangan približne okolo 24 hodinách závod vzdal pre  žalúdočné problémy. Ako nám potom hovoril máva to často a zatial nevie prísť na to ako sa tomu vyhnúť. To, že tento ročník bol ťažký pre viacerích bežcov dokazuje aj to , že  8 bežcov nedokončilo závod. Nakoniec sa to podpísalo aj na Yannisovy, ktorý začal asi 6 hodín pred koncom závodu chodiť. Takže rekord sa mu nepodarilo prekonať z čoho bol po závode trochu sklamaný. Sklamaná určite nebola Michaela Dimitriadu. Skončila celkove hneď za Yannisom a prekonala svoj osobák o viac ako 10 km a nechala za sebou cele štartovné pole.

Organizátory pod vedením Tomáša Ruseka odviedli kus práce za čo si zaslúžia uznanie. Všetko fungovalo na 100 % až na moje nohy...

To , že sme sa nakoniec vyfotili s Yannisom a chvílku aj pokecali nám všetko vynahradilo.

 

 

Komentáre

Gratulujem

Pali, aj tak gratulujem. Ja som sa tešil, že si zabehnem aspoň 6-hodinovku, ale nakoniec som celý týždeň strávil v posteli.