Ako sa behá v Číne II.

   Ako som teda písal , sú tri spôsoby ako sa tu dá behať. Ten tretí je, ak mate šťastie, vyraziť najkratšou cestou smerom ku kopcom ktoré ak sú v dohľade a dobehu, tak mate šťastie. Sú väčšinou predzvesťou veľmi pekného behania. Ak sú kopce, či výbežok horského masívu nejak súčasťou mesta, alebo do neho zasahujú či vrástli, tak je veľká pravdepodobnosť že tam niekde bude krásne upravený chodník, často dláždený žulou, pripadne urobene schody a čínske odpočivárne na každom vršku. Tie osobitne vypadajú skutočne nádherne a majestátne.

Jar v Čine
   Číňania sú spojením pozitívneho , až vrúcneho vzťahu k prírode a totálneho bordelárstva. Na jednej strane vidíte krásne, s obrovským citom pre krásu urobene záhrady, jazierka, lesné cesty, altánky, tvarovane stromy a na druhej strane môžte vidieť smeti vysypane rovno v lese, pri ceste, v rieke,....smeti sa tu váľajú všade. A vlastne akýkoľvek odpad.
   No ale späť k behaniu. Tak predpokladajme že v blízkom okolí sú kopce. Alebo ste náhodou nejaké zazreli z hotelového okna kopec. Hotelové okná sú dobrý spôsob vyhľadávania bežeckých možností, hotely sú tu v priemerných mestách totiž jedny z najvyšších budov.
Wuyi 6 rano   V ďalšom meste ktoré sa volalo Wuyi (prileteli sme na letisko do mesta poblíž ktoré sa vola Yiwu :) ale vraj tie dve písmená znamenajú niečo úplné odlišné v tých dvoch prípadoch) a bol tam kopec a na kopci vysoká stihla čínska budova s kopou striech. Ideálny ciel.
   Pri tomto spôsobe obvykle odpadá problém s orientáciou. Horu obyčajne vidíte z diaľky, alebo tušíte smer a čím ste bližšie tým je väčšia šanca ju uvidieť, a cestu späť si buď zapamätáte, väčšinou by nemala byt zložité, lebo je to akurát jedným smerom alebo je hotel dosť vysoký aby ho bolo vidno z diaľky. Čo neodpadá je stále prítomne nebezpečenstvo všetkého čo sa hýbe okolo. To sa stáva ešte zaujímavejším ako sa dostávate ku okrajovým častiam mesta, ktoré sú už na úpätí hory, kde začínate stretať veci, zvieratá a ľudí ktoré ste v centre mesta nemali možnosť stretnúť, rôzne druhy dopravných prostriedkov, ktoré ste nikdy nevideli a už ani neuvidíte, lebo sú to totálne unikáty, fungujúcich na prapodivné zdroje energie, najčastejšie ale na ľudskú, napr. taxíky až pre štyroch Číňanov( 1 max. dvoch Európanov, alebo pol Američana:) alebo trojkolové nákladné autá, s jednovalcovým dieslovym motorom vezúce tak asi tri tony betónových tvárnic.... kopu psov, z ktorých ani jeden nevypadá najedene a asi ani od narodenia nevypadal, kravy, kozy....
Otočka   Cesta cez predmestie je vskutku nezameniteľná svojou arómou. Štipľavý smrad veľkomesta sa tu mení na kyslý smrad kompostu, ktorý leží a kvasí všade. Na ceste, vedľa cesty(v hojných množstvách), v rieke, pred domami, medzi domami, v niektorých domoch. Na poliach, jednoducho kde to príde. Alebo v tom možno je nejaký poriadok, ale ja som ho zatiaľ nenašiel.
Keď sa prebijete touto džungľou, začína konečne raj. Vbiehate do lesa, treba nájsť lesnú, upravenú cestu, ktorá je obyčajne kamuflovaná skládkou stavebného odpadu, alebo horou nejakej inej sute, a po krásnych žulových schodoch začínate stúpať. Tieto cestičky sú väčšinou paradoxne veľmi čisté, upravené a vypadajú ako by sa po nich ani nechodilo, možno preto že sú tak dobre kamuflovane a málokto ich nájde.
Jazero   Takže stúpame hore. Na takýchto cestičkách najčastejšie stretnete starších ľudí, ktorí sa tu prechádzajú a na vrcholkoch v tých odpočívarniach cvičia tai chi alebo chi gong alebo čo to cvičia, niekedy s mečmi, niekedy s vejármi.. vypadá to pekne a pasuje to do toho prostredia. Vždy si tam pripadám, keď tam po dlhom a prudkom stúpaní dobehnem, ako blbý americký turista, ktorý tu nemotorne a silovo behá, kde oni tu dôstojné, elegantne a prostrediu prirodzene tancujú.
   Takéto cestičky sa obyčajne vinu po hrebeni, niekedy zídu do údolia ku jazeru, alebo sa rozdvoja  a neskôr zase zídu na kopci. Behať môžte väčšinou dlhšie ako máte času, takže sa mi zatiaľ vlastne nikdy nepodarilo zistiť kam to až ide. V nejakom momente zatlačí čas a je treba sa vrátiť.