Ako sa behá v Číne III.

    Síce som už z Číny doma, ale ešte mi zostalo par fotiek  a par zážitkov o ktorých sa dá písať, tak...

Na dvore fabriky    Po troch dňoch v Číne som parádne ochorel a zvyšné dva týždne pobytu som bol som rád, že som bol v stave zvládnuť aspoň pracovné povinnosti, takže som toho moc nenabehal. Tak či onak, ku koncu služobky sa choroba trochu zlepšila, čo prisudzujem zvláštnym zeleným pilulkám, ktoré mi moja čínska kolegyňa kúpila v zvláštnom obchode s čínskou medicínou.

    Chvíľu mi vysvetľovala že podľa čínskej medicíny mam v sebe príliš veľa tepla (too much heat), ktoré treba schladiť a tato nerovnováha spôsobuje chorobu,  potom jednoducho rezignovala a vzala ma do toho obchodu, kúpila podivne bobule, na obale ktorých  boli akurát čínske znaky, takže to mohlo byt čokoľvek, a nakázala mi ich jesť 6ks 5krat denne. Mal som pocit že už vlastne ani viac behom dna jest nebudem potrebovať, že ma tie bobule zasýtia, toľko ich bolo, ale najzvláštnejšie na tom bolo že po dvoch dňoch sa môj stav radikálne zlepšil, a ja som si mohol isť zas trochu zabehať.

   Boli sme akurát v meste čo za vola ZhengZhou, mesto kus cesty na sever od Shanghaja, a bolo to aj cítiť, slnko tu moc nehrialo, cez deň bolo zimšie a fúkal tu studený vietor od hor. Ľudia sa tu výzorom líšia od klasických Číňanov, sú menší, tmavší, akoby viac ošľahaní vetrom a slnkom, sympatickejší. Asi je tu viac farmárov, ako fabrických robotníkov. Oni aj fabriky ktoré sme v tomto meste navštívili, boli s farmárčením zrastené a celkom by som veril že fabrikanti, keď pravé nie sú objednávky a výroba stojí, si kopkajú na poli. V jednej fabrike sme napr. priamo pred vchodom do vzorkovne videli hromadu čínskej kapusty, ktorá musela byt pred nedávnom prinesená z poľa.

   Hotel v ktorom sme bývali bol pri jazere na okraji mesta, tak inak ako okolo jazera sa začať ani nedalo. Ale keďže som už dávno nebehal, hlad po zážitkoch ma vyhnal do mesta, na hardcore beh. po cca 20 minútach som dorazil na námestie, na ktorom som mal pocit že je demonštrácia spojená s hladovkou, bolo tam také množstvo ľudí, že sa tam jednoducho nedalo behať. Po chvíli mi došlo že sú to ľudia ktorí tu čakajú na vlak, veľké zlaté písmena na priľahlej mramorom obloženej budove hlásajúce „Railway station“ sa prehliadnuť nedali. Len mi nebolo jasné, že prečo nečakajú v budove, keď vo vnútri bola obrovská čakáreň so stoličkami, upne prázdna. Ale asi boli zvyknutí žiť na vzduchu.

   Nakukol som do vnútra stanice a našiel som tam nádherný obrázok socializmu, nejakí robotnici tam rozširovali kapacity prázdnej čakárne a bolo ich tam na tu pracú asi dva krát viac ako bolo treba tak tam zvyšok posedával a nudil sa a jediný človek ktorý sedel na lavičkách v čakárni bola upratovačka, ktorá asi mala zametať po tých robotníkoch a ta sa tam tiež úplne nádherne nudila. No čo, hlavne že sú všetci zamestnaní, keď už aj nemajú čo robiť :-)

    Cestou spať som narazil na cestu, kde mi prechod cez cestu blokoval nepretržitý prúd cyklistov, asi po piatich minútach pokusov to prejsť som to vzdal, a zvolil inú cestu späť do hotela, aj keby som tých cyklistov nejak zdolal čakali ma ešte 4 prúdy aut a rovnaký hlavolam cyklistov na druhej strane. Tak na to dnes morál nemám.

    Cely čas som ale číhal s foťákom pripraveným, že si konečne odfotím nejakého typického čínskeho bežca, aby som ho mohol ukázať a čosi popísať, ale nič. Ani rana, možno bolo ešte moc skoro, alebo som nemal ísť do mesta, jednoducho šťastie neprialo. Mam síce jednu fotku jedného staršieho od zadu ešte z Wuyi, ale ten nie je typicky.

    No čo, budete si ho musieť predstaviť.

    Typicky čínsky bežec, ako ho ja vnímam, je zvláštny tvor. Oblečený najčastejšie býva v saku a tesilových nohaviciach, nezriedkavo aj s kravatou. nie, nerobím si srandu, oni skutočne také tie ich tmavé, lacné saka a nohavice nosia všade, napr. do hôr, do práce (myslím tým napr. stavebných robotníkov, robotníkov v zlievarni, na páse, zametač ulíc, pokiaľ nemá originál uniformu, tak tiež nosí v práci sako a tesilové nohavice. Asi to má čo robiť z nejakou propagandou čo robil Mal, pretože týmto je postihnutá stredná generácia, mladí pod 25 to už moc nenosia a starí nad 60 tiež moc nie.

    Takže späť k bežcovi: mladí (ale vidieť mladého človeka behať je vzácnosť)  sa obliekajú viac športovo, kdežto veľmi starí ľudia ak behajú(častejšie cvičia alebo chodia, pri tom si tlieskajú, alebo chodia pospiatky) sa obliekajú tradične po čínsky.

    Takže za typického bežca, ktorých je vidieť najviac budeme naďalej považovať chlapa nad 25rokov. Obuté mávajú najčastejšie topánky ktoré sa najviac podobajú dievčenským cvičkám „Jarmilkám“ akurát chlapi ich majú v tmavých farbách a ženy v svetlých. Alebo poltopánky. Asi aby to ladilo so sakom a nohavicami. Behať v tom po betónových cestách a chodníkoch(čo je prevládajúci podklad po čom sa dá v Číne behať) musí byt teda zážitok, ale na druhej strane oni sú hodne malí a ľahkí, tak to možno nie je až také zle.

    Typicky bežec ktorých som stretal beží zvoľna. Ešte som nevidel nikoho kto by bežal svižne a rýchlo, tak buď rýchlosť trénujú inde, alebo behaním sledujú úplne iné ciele. Zvláštne je že som málokedy stretol bežca na tých lesných cestičkách čo som o tom písal minule. Či už beh do kopca nemajú radi alebo čo... Najväčšia šanca stretnúť nejakého bežca je na brehoch riek, alebo jazier, prípadne v meste na ulici. Alebo za mestom na normálnej ceste smerujúcej mimo zastavanú časť.

    Asi tu predsa len behanie ešte nemá takú popularitu ako trebárs bicykel, cyklistov je tu ako maku, ale zrejme to bude mat tiež čo do činenia s praktickou stránkou veci. No čo, svet je holt taký.

    Ale hlavne, neberte prosím veci čo tu píšem príliš vážne, aby som náhodou niekoho neurazil :-)