Ako som nezabehol svoj prvý maratón

    Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že budem mať niekedy rád beh, tak by som mu povedal, že je blázon. Mal som trinásť-štrnásť rokov a bol som najhorším bežcom v triede. Tí starší si ešte možno pamätajú, že socialistický spôsob telesnej výchovy nebol moc inšpirujúci. Mám jeden ukážkový príbeh. Bolo to na okresnom kole „Pionierskeho odznaku vzdatnosti“, či ako sa to vtedy volalo. Bol som celkom dobrý (alebo možno priemerný) v hodoch, skokoch a šprintoch, rád som hrával hokej a basketbal, ale tisíc päťstovku som nenávidel. Už týždeň pred tým, ako sme ju v škole mali bežať, mi už len pri pomyslení na ňu bývalo zle. Vždy som musel tvrdo bojovať, aby som neskončil posledný. Ale v ten konkrétny deň mi to obzvlášť nešlo a skončil som s prehľadom posledný s asi minútovou stratou na predposledného. Nikdy asi nezabudnem čo mi vtedy naša milá súdružka učiteľka povedala. Nakričala tam na mňa pred všetkými aká to je hanba pre celú školu a tak. No potom majte radi beh.

 

     Na strednej škole sa môj postoj k behu nezmenil. Akurát už nám ordinovali nie tisícpäťsto ale tritisíc metrov. Vždy, keď som prechádzal okolo učiteľa, tváril som sa ako sa snažím, ale ako som mu zmizol z dohľadu vliekol som sa chôdzou. Našťastie nás takto netrápil moc často, pretože veľmi skoro zistil, že týmito troma kilometrami dokážeme zabiť celú vyučovaciu hodinu.

 

    Všetko sa však ako mihnutím čarovného prútika zmenilo v roku 1994, keď som prišiel do styku s učením Sri Chinmoya. Ako možno viete Sri Chinmoy kladie vo svojom učení veľký dôraz na fyzickú vzdatnosť. Vravieval, že telo je chrám boha a treba sa oň starať. Beh sa preto stal  neoddeliteľnou časťou života jeho žiakov. Na začiatku som si samozrejme povedal, že všetko áno, ale behať nebudem. No raz som sa nechal prehovoriť a bol som chytený. Bolo to niekedy v júni 94. Zabehol som, len tak v nohaviciach, 10 kilometrov, čo bola vzdialenosť, ktorú som si nedokázal poriadne ani predstaviť, nie to ju ešte bežať. Skončil som síce posledný, ale vtedy sa niečo vo mne zlomilo a ja som sa do behu zamiloval.

 

    Zamiloval som sa doň natoľko, že som sa bez rozmyslu rozhodol v auguste bežať Rajecký maratón, ktorý bol pre mňa ako Žilinčana najbližšie. Absolútne som nemal potuchy do čoho idem. Nepoznal som nikoho, kto by bežal maratón, kto by mi poradil čo a ako robiť. Prehovoril som dokonca kamaráta, nazvime ho Jano (tak sa naozaj volá), aby sa do toho so mnou dal. Jano bol na základnej škole mojim najväčším súperom o predposledné miesto a tiež mal dovtedy rovnaký postoj k behu ako ja. Ale rozhodli sme sa, že sa do toho pustíme. Do maratónu nám ostávalo osem týždňov. Trénovali sme každý druhý deň v Žilinskom lesoparku tak 10 kilometrov. Keď si to tak teraz zoberiem, celkom sa čudujem, že sme to vôbec dokázali. Veď 10 kilometrov pre úplného nebežca (ako sme boli aj my), by mohla byť aj smrteľná dávka. Pár krát sme dokonca skúsili aj okolo 15 kilometrov.

 

    Ráno, v deň maratónu, sme sa vybrali ešte do lesoparku rozklusať na 10 kilometrov (vidíte, aj na takýchto slniečko svieti). Potom sme dobre najedli a vybrali do Rajca. Tí, ktorí v Rajci behali mi určite potvrdia, že je naozaj jedinečný svojou atmosférou. Toto malé mestečko aj so svojimi okolitými dedinkami týmto podujatím naozaj žijú. Pre to je to aj teraz môj najobľúbenejší maratón a nikdy, pokiaľ som na Slovensku, si ho nenechá ujsť. Zohnali sme si aj cyklistický doprovod, ďalších mojich dvoch spolužiakov zo strednej, ktorý sa mali o nás starať (ale nehovorte to Uhlárikovi!). Vraveli sme si, že sa nesmieme nechať strhnúť k rýchlemu tempu (ani neveríte, že sme boli taký múdry). Takže prvých 10 kilometrov bolo radosť bežať. Všade nás ľudia povzbudzovali a my sme si to vychutnávali. No potom sa už náš ranný „rozklus“ začal prejavovať a nám akosi oťažievali nohy. A to sme vedeli, že to najťažšie, stúpanie do Čičmian, máme ešte pred sebou. Ešte sme ani poriadne nezačali stúpať a už som mal toho naozaj dosť. Za každou zákrutou som už čakal koniec. Už sme sa ani nerozprávali a každý si trpel sám. Ale zrazu na, 18 kilometri, Jano ako keby chytil druhý dych a začal pridávať. A začal pridávať čoraz viac, až začal hore tým kopcom šprintovať. Normálne som vyvaľoval oči ako sa mi behom niekoľkých sekúnd vzdialil. Ale keď bol predo mnou asi 100 metrov niečo sa stalo. Začal ako keby viac napadať na jednu nohu a potom čoraz viac. Až úplne zastavil, chytil sa zvodidiel, otočil sa a potom sa zviezol na zem. Jeden z chalanov, čo nás sprevádzali sa ho snažil postaviť. Keď som k menu dobehol ako keby sa chcel znova rozbehnúť, ale len sa opäť stočil. Nebol schopný vôbec stáť. Bolo jasné, že Jano tento maratón nedokončí. Dohodli sme sa, že chalani sa o neho postarajú a tak som bežal ďalej. Nebol som však ešte ani v Čičmanoch a už ma opäť dobehli. Jana posadili do auta jednému vodičovi, čo išiel dole do Rajca. Vtedy som ešte ani netušil čo si Jano ďalej užil. A tak som bežal ďalej už sám. Ako som sa blížil k otočke, myslel som si, že už mám vyhraté. Dole to pôjde zadarmo a na rovine to už nejako dorazím. No ako som sa otočil a začal bežať dole kopcom, zistil som, že už ani toto nejde. Moje tempo kleslo na 7 minút na kilometer a to som mal pred sebou ešte 20 kilometrov. Niekedy vtedy ma dobehla zberná Avia, ktorá už rušila občerstvovačky. Keď videli moje tempo bolo im jasné, že mi to potrvá ešte pekných pár hodní. Na 25 kilometri im to už nedalo a spýtali sa ma, „Nechceš si nastúpiť?“ Pravdupovediac ani som moc nerozmýšľal a odpovedal som, „Áno.“ Mal som toho dosť. Takže takto sa skončil môj prvý maratón.

 

    Keď som prišiel do Rajca bol som prekvapený, že ma Jano pri aute nečakal. Čakal som ho ešte asi hodinu. A potom som ho zbadal. Bol bledý ako stena a pomaly sa tackal k autu. Potom mi rozpovedal, čo sa dialo, keď nasadol do toho auta.

 

    Ako išli dole vodič si v spätnom zrkadle na Janovi všimol, že to asi bude vážnejšie a začal pridávať. Niekde v Kľačoch stretli oproti idúcu sanitku. Vodič ju zastavil a Jana do nej preložili a už aj uháňali do Rajeckej nemocnice. Tam sa okolo neho zhlukol celý tým doktorov a sestier. On si však prestával cítiť nohy a tak v panike kričal na doktora, „To ma radšej zabite, ja nechcem byť mrzákom.“ Keď sa spýtal jednej so sestričiek či umiera, tá sa iba rozplakala. Napichli ho na infúziu a jeho stav sa začal zlepšovať. Potom im tam ešte vyklopil na podlahu kuraciu polievku s haluškami, ktorú jedol ráno. Doktori ako najpravdepodobnejšiu diagnózu určili salmonelózu spojenú s dehydratáciou. Takže Jano mal nakoniec šťastie v nešťastí, keď po pár hodinách dokázal odísť po svojich.

 

    Takže ja som si na svoj prvý dokončený maratón musel počkať ešte rok. Ale tentoraz som sa pripravoval poctivo. Jano po tejto príhode o pár rokov Rajecký maratón taktiež dokončil a teraz tiež behá pravidelne. Najlepší má okolo 3:30. Vždy sa však dobre zabávame, keď si spomenieme na svoj prvý Rajec.