Annapurna 100 alebo, ako sa chlapec z dolniakov do Himalájí behať vybral

Hrebeň Annapurny

     Do Nepálu som priletel dva dni pred samotným závodom, teda 30.12. Ešte Qutare, kde som prestupoval, som sa stretol s Nitishom z Holandska, ktorý je tiež členom nášho Sri Chinmoy Marathon Teamu. V Kathmandu na letisku už na nás čakalo auto, ktoré nás zaviezlo do hotela Summit, ktorý riadi jeden z hlavných organizátorov tohto závodu Roger Henke.
    Tu sme mali spoločnú večeru aj s ostatnými bežcami (bolo nás asi 15), ktorí už dorazili a na druhý deň skoro ráno sme spoločne prenajatým autobusom vyrazili do Pokary. Samotná cesta bola veľkým dobrodružstvom, ale o tom sa teraz nechcem rozpisovať. Len k tomu toľko, že 200km cesta, ktorá delí tieto dve mestá nám trvala asi 7 hodín.
    Večer sme potom mali spoločné stretnutie, kde nám bola podrobnejšie vysvetlená trasa a čoho sa vyvarovať. Tu sme aj prvý krát stretli lokálnych nepálskych bežcov, ktorý sa plánovali Machhapuchhrezúčastniť. K nám asi 30 cudzincom sa pripojilo asi 60 Nepálcov. Taký veľký počet lokálnych účastníkov prilákala na nepálske pomery aj pomerne vysoká výhra 50000 rupií (asi 550 EUR). Bolo medzi nimi asi 20 dievčat, niekoľko šerpov, skúsených bežcov a členov nepálskej armády. Všetci v týchto horách vyrastali a tak na rozdiel od nás ostatných vedeli, čo od toho očakávať. Aj zo západných bežcov už väčšina tu v Nepále behala a niekoľkí sa zúčastnili aj predchádzajúcich ročníkov tohto behu a tak poznali aspoň časť trate, pretože bola na niektorých úsekoch totožná. Tak som si tu pripadal ako úplne ucho. Aj keď mám nabehaných hromadu ultrabehov, ako sa nakoniec ukázalo, to tu nehrá až takú úlohu.
Štart bol 1. januára o 5:30 spred hotela Holiday Inn. Bola ešte úplná tma a tak sme štartovali s čelovkami. Prvá časť trate viedla cez mesto, ktoré ešte spalo a tak doprava nebola problém a potom von smerom k horám. Južný vrchol AnnapurnyAko sme vybiehali z Pokary, začalo vychádzať slnko a po prvý krát sa nám ukázal 6997m vysoký Machhapuchhre, ktorý sa aj pre svoj nezameniteľný vzhľad nazýva Fish Tail (Rybí chvost) a Annapurna South (7219m). Silueta týchto dvoch Himalájskych vrcholov nás sprevádzala po väčšinu závodu. Pokara je asi 800m nad morom a prvých 12km trate bolo po asfalte aj keď stále do mierneho kopca. Ale od prvej občerstvovacej stanice (12km) sa už išlo do terénu. Tu sme dostali posvätnú šerpu a na čelo nám pre šťastie červenou farbou natreli čiaru. Tento zvyk pochádza z Hinduizmu a keďže Nepál je silne veriaca krajina, kde v mieri spolunažívajú dve veľké náboženské skupiny Hinduisti a Budhisti, tento rituál sa opakoval aj niekoľkých ďalších dedinách. Nepálci ako taký sú až neuveriteľne skromní, pohodoví ľudia, ktorí majú veľkú úctu k ostatným ľuďom. Každého, koho sme na trati stretli, nás privítal neodmysliteľným Namaste.
New Bridge    Od občerstvovačky začala cesta prudšie stúpať a tu sa aj začali ukazovať prvé rozdieli medzi klasickými ultrabežcami (ako som ja) a tými, čo behajú horské behy a majú skúsenosti z terénu. Mnohí, ktorých som na asfaltovej časti predbehol sa začali v pohodičke prepracovávať predo mňa. Veľmi skoro som zistil, že stúpania sa nemusia za každú cenu vybiehať, ale niekedy je rýchlejšie, keď to idete len chôdzou. Pred závodom som sa dosť obával orientácie, ale nakoniec s ňou nebol problém. Trať bola na najdôležitejších miestach značená a aj tak sa držala hlavných trekových tratí, ktoré boli dostatočne široké, takže sa na nich nedalo zablúdiť. A aj tak v Nepále existuje len jeden smer a to je nahor a v prípade, keď ste si aj tak neboli istí, ktorú z dvoch ciest si vybrať, vždy si zvoľte tu strmšiu, tá je v Nepále zvyčajne tá správna. Prechádzali sme postupne niekoľkými ďalšími dedinami, až sme dorazili do Dampusu, kde bol ďalší check Landrukpoint a zároveň občerstvovačka. Napil som sa vody, doplnil fľaše, čo som mal so sebou, zjedol trochu čínskej rezancovej polievky a vydal sa stúpať ďalej. Za dedinou Deurali bolo strmé schodisko, ktoré viedlo do výšky 1890m do dediny Pothana. Tu som už začal mať problémy. Tie stúpania zo mňa vyžmýkali všetku energiu. V Pothane som si v malom bufetíku, ktoré sú v každej dedine, kúpil fľašu koly a sneakers a to mi trochu pomohlo. No stúpalo sa ďalej cez 2089m vysoké Bhichok Deurali až do 2100m vysokého Pitam Deurali. Od 1800m som už pociťoval výšku. Po Tatrách som sa cez 2000m nachodil dosť, ale behať v takej výške je asi niečo iné. No proste som hore tými kopcami vôbec nestačil s dychom. A tu som teraz na asi 25km za nejaké 4,5 hodiny vystúpal z 800m na 2100m. No a na to som nebol zvyknutý. Bol som ešte len v štvrtine závodu a už som mal dosť. A tá ťažšia časť ma ešte len čakala. Mal som pred sebou ešte Himalájské dieťa13km a 3 hodiny na to, aby som sa dostalo do Ghandruku, kde som musel byť do 13:00, aby som mohol pokračovať ďalej na 70km alebo 100km trať. Z Pitam Deurali sa už konečne začalo klesať. Ale tu v Nepále po klesaní vždy nakoniec príde trest. A ani samotné klesanie nieje niečo také, ako by ste si prestavovali. Idete v podstate krokom a stále musíte dávať pozor, aby ste sa niekde nepošmykli alebo nepodkli a nedochrámali sa. To len Nepálci, ktorí sa tu narodili a v týchto horách sa pohybujú od detstva dokázali aj v takomto teréne behať ako po rovnom asfalte. Ale na to nás už pred štartom upozorňovali, aby sme sa nepokúšali ich napodobňovať. Takže prudkým klesaním sme zostúpili do Tolky, ktorá leží vo výške 1700m. Z Tolky to bola akoby nekonečná cesta po obvode hrebeňa až na nejaký 32km do 1565m vysoko ležiaceho Landruku. Po ceste sem sa mi trochu vrátili sily a s nimi aj trochu optimizmu. Z Landruku už ste Na tratidovideli do Ghandruku, ktorý však ležal na náprotivnom svahu za riekou. A aj keď sa to zdalo byť len kúsok, tu ste v Himalájach a tu „kúsok“ neexistuje. Najprv ste museli zostúpiť ďalších 300m k rieke, prejsť cez most a potom sa vyštverať 600 výškových metrov až do výšky 1940m. Tých 600m ste mali vystúpať asi na dvoch kilometroch. To ma úplne dorazilo. Bolo to nekonečne strmé kľukaté schodisko. Bolo to stále 10 chodov zastať a vydýchať, 10 schodov zastať a vydýchať. Na jednom úseku schodiska sa rozvalil byvol a ani za nič sa nechcel odtiaľ pohnúť. Tak som mu musel pomaly po chrbte prebehnúť, čo mu očividne vôbec nevadilo a prežúval si ďalej. Aký zážitok pre chlapca z mesta. Takže tieto dva kilometre mi trvali asi hodinu. Keď som sa vyštveral do Ghandruku bolo 12:30, čo bolo asi 30 minút pred limitom. Tak som začal zvažovať. 38km mi trvalo 7 hodín. Mal som pred sebou ešte asi 5 hodín svetla, Bežcipredo mnou bolo ďalšie stúpanie až do výšky 3210m do Deurali Pass, potom ešte kúsok Ghorepani a odtiaľ 20 nekonečných kilometrov dole do Birethanti, kde bol cieľ 50 a 70km behu a pre tých, ktorí sa tam dostali ešte pred 20:00, mohli pokračovať v 100km behu. Bolo mi jasné, že pred 20:00 sa do Birethanti v žiadnom prípade nedostanem a tak na 100km beh môžem zabudnúť. Môžem sa maximálne pokúsiť o 70km. Ale keď som si predstavil, že by som mal vystúpať ešte ďalších skoro 1300m, mal som z toho strach. V takej výške som bol zatiaľ len raz v živote a to som tam nemusel behať. A keď už v 2000m som mal teraz problémy, čo potom v 3000m? A tiež som necítil dosť istoty na to, aby som dobiehal do Birethanti v tme. A tak som sa rozhodol, že pôjdem rovno dole a dokončím len 50km závod. Z Ghandruku do Birethanti sa išlo už v podstate len nadol, po hlavnej trekovej trase, ktorá vedie do základného tábora po Annapurnou. Do Birethanti som dorazil tesne pred 14:00. V tom čase tam už bolo mnoho finišerov 50km behu, niekoľko Nepálcov, ktorý dobehli 70km a dokonca niekoľkí Nepálci už aj prebehli 70km hranicu a pokračovali ďalej v 100km behu.
    Ja som bol nakoniec rád, že som sa rozhodol len pre 50km trať. Moj výsledný čas bol 8 hodín 49 minút. Keby som pokračoval ďalej v 70km závode, pravdepodobne by som dobiehal niekedy pred polnocou úplne vyšťavený a určite by som nemal s toho taký dobrý pocit. Takto to bol pre mňa jeden z najkrajších závodov, aký som kedy bežal. Scenéria bola absolútne nepredstaviteľná. Vždy som túžil dostať sa do Himalájí a teraz som mal dokonca príležitosť tu aj bežať. Stretol som tu úžasných ľudí, či už skromných Nepálcov lebo aj neuveriteľne milých ostatných bežcov. Nepálci sú jedni z najlepších bežcov, akých som kedy stretol. Veď prvý zabehol 100km beh za len niečo málo cez 12 hodín!

   Inak tu je odkaz na zaznam agentúry Reuters.

Tu je mapa trate: