ČSOB Bratislava Marathon

    Konečne maratón pod 3:30. Už pár rokov som sa snažil k tejto magickej hranici priblížiť, ale od svojho posledného osobáku 3:32:25 z Rajca 2004 som sa k nemu ani len nepriblížil. Od roku 2005 som začal behať 3100vky a rýchlosť bola preč. Ale minulú jeseň mi svitla nádej, keď som na 50km behu v Žiline mal medzičas 3:37, čo bolo len 5 min za osobákom. Možno mi pomohlo, že od začiatku 3100 míľového behu minulý rok som neprestal behať ani na deň. Behám každý deň minimálne 2 míle, za každého počasia a keď treba aj neskoro v noci. K dnešnému dňu to je 287 dní.
    Ale po minulo týždňovom 6 hodinovom behu v Brne to vôbec nevyzeralo dobre. Vôbec som nemal rýchlosť a 57,5 km bolo trochu sklamaním. Ale na druhý deň som sa rozhodol, že vyskúšam niečo, čo som doteraz nikdy nerobil. Skúsim si dať sacharidovú superkompenzáciu. Takže od nedele tri dni žiadne sacharidy. V nedeľu ráno som si dal 20km a celý deň som sa napchával len vajcami. V pondelok opäť 20km a opäť vajcia. Ale večer som ich už nemohol ani vidieť. V utorok som presedlal na tofu a večerných 5 km mi už dalo celkom pekne zabrať. V stredu ráno som ešte akosi dorazil 5km a konečne som sa poriadne napchal sladkým. Najbližšie 4 dni som behával tak 5km denne a jedol hlavne veľa cestovín, ryže a zemiakov. Ako predpovedali všetky materiály čo som si o superkompenzácii prečítal pribral som asi 2 kilá, ale skoro všetko to bola voda, ktorá sa so zvýšeným množstvom glykogénu vo svaloch v tele viaže. Trochu som sa obával, či mi tá extra hmotnosť nebude robiť problémy, ale nerobila.
    V nedeľu ráno som sa postavil na štart s tým, že som nevedel, čo môžem od seba očakávať. Ale povedal som si, že pobežím v tempe 5 min/km tak dlho, ako dokážem a potom sa uvidí. Keď celá ta masa bežcov o 10:00 odštartovala, trvalo mi skoro 40 sekúnd kým som sa vôbec dostal na štartovú čiaru. Prvých 5 km som celkom napálil. Asi na 3km som minul skupinku označenú, že beží na 3:30. Nechal som ich za sebou a bežal ďalej. Hovoril som si, že v druhej polovici aj tak spomalím, tak bude dobré mať nejaký náskok. Na 5 km som bol za 23:40, čo bolo asi až príliš rýchle. Druhú päťku som sa snažil ísť v tempe asi 4:55 na km a na 10 km som bol za 48:10, čo robilo 24:30  na 5km. Začal so čakať, kedy mi pri takomto tempe dôjdu sily, ale zatiaľ to išlo. Aj počasie sa zatiaľ držalo, sľubovaný dážď ešte neprišiel a teplota bola tak akurát. Na 15km som dorazil za 1:13:05, čiže 24:55 na 5km. Trochu som spomalil, ale stále som sa cítil dobre. Niekde na 20km, kde som bol za 1:37:59, 24:53 na 5km, ma opäť dobehla skupinka na 3:30. Polmaratón som mal za nejakých 1:43, čo bolo celkom dobré. Od toho momentu som mal pocit, že akosi nestačím s dychom. Svaly boli OK, ale mal som pocit, že bežím 2 míle a nie maratón, taký vysoký tep som mal. Asi je dobré, že už nejaký čas nebehám s meračom tepovej frekvencie, pretože by ma to určite odradilo. Povedal som si, že sa teraz pokúsim držať tejto skupinky na 3:30. Išli sme mierne rýchlejšie ako 5min na km, ale celkom mi to zatiaľ vyhovovalo. Na 25km sme boli za 2:02:44, 24:45 na 5km. Zvyčajne niekde okolo 28km začínam cítiť nohy, ale tento krát to nebolo také zlé. Niekde za polkou nám začalo pršať, ale vôbec mi to nevadilo. Nefúkalo a to bolo podstatné. Snažil som sa piť na každej občerstvovačke, ktoré boli zhruba každé 2-3km, čo bolo pre mňa fajn. Na polke som si dal aj gél, ktorý som si so sebou zobral a druhý asi na 30km, kde sme boli za 2:27:15, 24:30 na 5km. Zrýchlili sme a už som to začal cítiť. Na 33km sa mi skupinka pomaly, veľmi pomaly začala vzďaľovať. Začali mi dochádzať sily. Ale už som bol tak ďaleko a mal som aj mierny náskok, že som začal dúfať, že by to mohlo vyjsť. Netrpezlivo som čakal na 35km, aby som zistil, koľko som stratil. Dorazil som tam za 2:52.18, 25:02 na 5km. Stratil som len 2 sekundy a to bolo dobré. Teraz už bolo podstatné, aby som ďalších 5km radikálne nespomalil. Každý maratón naozaj začína až na 35ťke. A keby to nebola krv, nestálo by to za to. A krv to teda bola. Tlačil som čo to dalo a dúfal, že nestratím príliš veľa zo svojho náskoku. 40km a 3:17:54. Posledná päťka za 25:36. Na posledných 2200m mám niečo málo vyše 12min. Povedal som si, „Tak teraz už aj keby som mal umrieť.“ Len som zaťal zuby a tlačil. A cieľovú pásku som preťal v čase 3:28:58. Osobák bol na svete! Zlepšil som sa o skoro 3 a pol minúty. Pred týždňom so ani len nedúfal, že by som sa k takémuto času mohol čo i len priblížiť.
    Prečo sa mi to podarilo? No myslím, že tá superkompenzácia my určite pomohla. Až skoro do konca som mal dostatok síl, čo sa mi zvyčajne nestával. Podarilo sa mi udržať skoro až do konca rovnomerné tempo a žiadne výrazné spomaľovanie sa neudialo. Ale určite sa pod to podpísala aj výborná organizácia maratónu, dostatok dobre zásobených občerstvovačiek a samozrejme aj balónikový pacemakery. V rozhodujúcej chvíli som sa ich držal a určite aj to prispelo k tomu aby som si udržal tempo.
    Keď som prebiehal cieľom, spomenul som si na jednu myšlienku, ktorú som mal ešte na štarte. Keď som stál v tom obrovskom klbku bežcov, uvedomil som si, že toto je to čo milujem. Tá atmosféra každého maratónu je neopísateľná. Nezáleží na tom, koľko si ich už zabehol. Vždy ťa to ťahá späť. Aj keď to niekedy bolí. Maratón je proste maratón.