ČSOB Bratislava Marathon 2010

ČSOB Bratislava Marathon 2010

   Musím sa priznať. Keď som pred týždňom zápasil s chorobou a behal som nejakých 30km so zapáleným hrdlom, hovoril som si, že som blázon. To sa mi raz vypomstí. Opäť som mal raz šťastie.

    Aj keď som vedel, že to je pre telo veľmi zlé, nedokázal som sa prinútiť nebehať. Som proste asi až príliš tvrdohlavý. Ako som už napísal, raz sa mi to určite vypomstí, ale teraz som mal šťastie.

    Keď som sa dnes postavil na štart, vedel som, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som sa čo najlepšie pripravil. Teraz už mi neostávalo nič iné, len to všetko so seba nechať tu na trati. Medzičasy som si rozpočítal na 3:25, čo by bol môj nový veľmi pekný osobák.

    Na štarte som sa postavil čo najviac dopredu, hneď za vodičov na 3:15, aby som sa potom zbytočne nemusel predierať dopredu. Aj tak mi po výstrele trvalo skoro 25 sekúnd, kým som sa dostal na štart. Už aj minulý rok som o tom písal. Nechápem prečo, keď všetci majú čipy, by nemohol byť štartový čas rátaný od reálneho prechodu štartovou čiarou a nie od momentu výstrelu. Na všetkých veľkých maratónoch to je robené týmto spôsobom. Viem, že aj dnes niektorým vzadu trvalo skoro 2 minúty, kým sa po výstrele dostali vôbec na štart.

    Začiatok som poriadne napálil, v podstate ako vždy. Držal som sa hneď za Vladom Balošákom, ktorý práve robil vodiča na 3:15. Ale postupne sa mi vzďaľovali. No nejako ma to neznepokojovalo, pretože som vedel, že 3:15 je pre mňa zatiaľ ešte z ríše snov. Dosť ma prekvapilo, keď som niekde na 3 km obiehal Ananda-Lahariho, ktorý to pôvodne chcel bežať na úrovni 3 hodín. Ale sťažoval sa, že mu vôbec nejdú nohy. Tak so ho aspoň na teraz nechal za sebou. 5Km som mal za 24:19, čo bolo o 2 sekundy pomalšie od môjho plánu. Tak som pridal. No začal som pociťovať, že akosi nestačím s dychom. Mal som pocit, že bežím 2 míle a nie maratón, tak som fučal. Ale povedal som si, že sa nad tým teraz nebudem zamýšľať, že pobežím takto dokiaľ budem vládať a potom sa uvidí. 10 kilometrov som mal za 47:45, 23:26 na 5 km, čo bolo poriadne zrýchlenie a hneď som mal 50 sekúnd náskok od môjho plánu. Vedel som, že na začiatku musím bežať trošku rýchlejšie, pretože ku koncu zvyčajne spomaľujem. Modlil som sa, len aby som nespomalil až príliš. Ale zatiaľ až na ten dych to išlo. 15 kilometrov som spravil za 1:11:43, 23:57 na 5 km, opäť niekoľko sekúnd k dobru. Ale ako som sa blížil k 20. kilometru, zdalo sa mi, že takéto tempo už nemôžem dlho vydržať. Že proste každú chvíľu mi musia dôjsť sily a ja sa už zvyšok trate len poplazím. Našťastie som nemal prehľad o tom, aký mám tep, inak by ma to asi poriadne dostalo. Na 20 kilometer som dorazil za 1:36:03, 24:20 na 5 km. Už som začal spomaľovať, ale zatiaľ som mal dostatočný náskok, oproti plánu. No vedel som, že zvyčajne od 30 km moja rýchlosť ide rapídne nadol, tak som začal vážne pochybovať o tom, že sa pod 3:25 dnes dostanem. Ale povedal som si, že tu nechám naozaj všetko. Tlačil som čo to išlo a kríza stále neprichádzala. Na 25 km som bol za 2:00:27, 24:24 na 5 km. Opäť spomalenie, ale ani zďaleka také radikálne. Naopak som začal mať pocit, že sa začínam cítiť lepšie. Síce som stále fučal ako lokomotíva, ale stále som cítil, že mám dostatok energie, aby som aj takéto tempo ako-tak udržal. Toto bol moment, keď ma opäť dobehol Ananda-Lahari. Po polke chytil druhý dych, prebehol okolo mňa a zmizol v diaľke. Uvedomil som si, že teraz je moment, keď sa mi začína vyplácať moja sacharidová superkompenzácia. Na začiatku sa síce cítite trochu ťažký, ale po 2 hodinách to naozaj oceníte. Stále som cítil, že v nohách je ešte dosť energie. Vedel som, že už začínam trochu strácať, ale stále to ešte môže vyjsť. 3O km za 2:25:07, 24:39 na 5 km. Po Dolnozemskej trochu fúkalo do chrbta, tak som opäť skúsil trochu pridať. Vedel som, že na hrádzi to bude presne naopak, že nám pofučí do tváre. 35 km za 2:49:31. Ešte stále mám 31 sekúnd k dobru. Už len zvládnuť túto hrádzu a tých posledné 2 km už dorazím aj po štyroch. Ale tu som dosť stratil. Na 4O km som dobehol za 3:14:33, 25:02 na 5 km, a hneď bola z náskoku strata 13 sekúnd. Tak mi neostalo nič iné, len zaťať zuby, sklopiť hlavu a tlačiť čo to dá. Na Starom moste som si musel dať dole čiapku, pretože hrozilo, že mi ju odfúkne. Tie posledné metre som už bežal ako v deriliu. Nič som nevidel, nič som nepočul a ani na hodinky som sa už nedíval. Už mi to bolo jedno. Vedel som, že to toho dávam všetko a viac to už nedokážem ovplyvniť. Až keď som prebiehal cieľom videl som na tabuli čas 3:25:11. A bol som spokojný. Nie je to síce pod 3:25, ale je to osobák o viac ako 3 minúty a predsa len je na hranici 3:25. 3:25:11 sa bude aspoň ľahko pamätať. A keby sa mi ešte odpočítal čas, ktorý mi trvala cesta na štartovú čiaru, pod 3:25 by to bolo.

    Bol som naozaj šťastný. Osobák mám vo vrecku a viem, že na 3:25 mám. Najbližšie bude asi Viedeň, tak možno tam. Dovtedy ma čaká pohodičkové behanie a k tomu ešte zorganizovať 6, 12h a 100km beh v Nitre.

Fotky z maratónu

Výsledky