Jarné prebúdzanie

 

Možno so mnou niektorí nebudú súhlasiť, ale je verím že ľudia sú stále súčasťou prírody, aj keď sa tak často nechováme. A ako príroda aj my sme ovplyvňovaní cyklami ktoré sú v prírode, dennými cyklami, mesačnými, ročnými....stačí sa trochu pozorovať a každý to na sebe spoznáme.

Jedna z veci ktorú sa snažím nezanedbávať je zimný spánok. Nie že by som sa na neho ukladal a prespal zimu, ale v zime sa trebárs netlačím do silových tréningov a radšej behám pre radosť, objemy v kopcoch a tak.

Každý rok na jar potom netrpezlivo očakávam jarné prebudenie, väčšinou to prichádza s takou tou krásnou jarnou vôňou vo vzduchu a všetko čiší energiou, a zrazu sa mi objaví rýchlosť v nohách, chuť behať a drieť.  Super pocit, aj tohto roku som sa ho nevedel dočkať....

 

 

... ale táto zima bola zlá. Nechcelo sa mi vôbec behať, no najprv to nešlo pre nejaké nedoliečené zranenia z minulého roka, tak som sa v jeseni moc nehýbal a pribral som viac ako je rozumné no a potom sa mi jednoducho nechcelo, nebola motivácia...Tak som tohto roku toho zatiaľ moc nenatrénoval...

Tak som si povedal koncom februára že je na čase to nejak prelomiť a dostať moje nohy spod zimného zakliatia a s kamarátmi som sa vybral na svoj prvý tohtoročný závod, 10km, kopce, asfalt, to bývala pre mňa kedysi pohoda a radosť to behať, ale teraz to bolo utrpenie ako sa patri, tak zle snáď ani ešte nebolo, hore kopcom to nebehalo, musel som tlačiť a dolu som zas po zime príliš ťažký aby som mohol nohy nechať voľne rozbehnúť... nohy ako zakované v plechu.

No jednoducho dobré to nebolo. Tak som sa po dvoch týždňoch zas vybral na polmaratón, snáď tu to vyjde a nohy sa nejak prebudia a ja zas budem cítiť chuť a radosť behať.

Štart mal byt v sobotu o 10 hod, príprava žiadna, večer som mal akurát trochu pochybnosť či to vôbec odbehnem, ale nič strašné. Ráno som nasypal pár bobulí aby sa nepovedalo, ani nie kvôli tomu že by som očakával že mi to nejaký citeľne pomôže, ale skôr pretože som suplementy celu zimu zanedbával a mam lepší pocit že aspoň niečo.

Ešte som si na dnes zarobil nový jonťák, čo som chcel vyskúšať, vraj to ma byt jediný jonťák ktorý aj citlivý žalúdok prijíma dobre a nerobí problémy. Tak uvidíme, vypadá sľubne. A ktovie možno to voľačomu pomôže, aj keď si do dnešného závodu nič extra nesľubujem. Zabehnúť a basta.

Na štarte bolo asi 30 ľudí, malý, ale pekný polmaratón, 2km kolečko, mierne zvlnený terén na jednej strane, po vetre a proti vetru.

Rozbehol som to v pohodovom tempe, 12km/hod, teda tak pocitovo, možno to bolo zo začiatku trochu menej, hodinky som nebral. Mal som chuť behať sám, počúvať muzičku a sústrediť sa na beh, ale bohužiaľ hneď na začiatku sa ku mne pridal jeden chlapčisko od nás z roboty a úplne jasne chcel behať so mnou aj keď ja som nejavil žiadne známky nadšenia, no holt občas človek platí za to že nie je k ľuďom dosť hnusný:-), vždy sa nájde niekto kto má pocit že to bude to pravé orechové ak tento závod pobežíme spolu:-)

Začiatok bol chabý a trápil som sa, ale to som si už po tom čo som začal behať ultra zvykol že telo potrebuje kus dlhšie kým sa zohreje a rozbehá, akurát prešli tri kolečká a nič. Na pohode mi nepridával ani fakt, že som nebol schopný akokoľvek sa zbaviť svojho spolubežca, aj ked jeho pokusy o komunikáciu som veselo ignoroval a na otázky som odpovedal len dlhým neprítomným pohľadom a občas gestikuláciou že ho cez sluchátka nepočujem. Pripadal som si občas ako magor, ale fakt som mu moc nerozumel...Nápady na nejaké zrýchľovanie a úniky mi hatil stupňujúci sa pocit únavy vo svaloch a pocit vyčerpania v žalúdku, jednoducho bieda a spomaľovať sa mi nechcelo, zas žiadne extra tempo to nebolo, ale nevedel som nájsť v behaní tu správnu pohodu a rytmus v dýchaní sa tiež nedostaval, no a najhoršie boli tie krátke kopčeky, tie ma zabíjali, vôbec mi to do nich nebehalo.

Aj som ho už par kráť púšťal do predu, zaostávajúc o par metrov ale vždy potom trochu spomalil a ja som ho, keďže som sa snažil držať tempo volky nevoľky znova dobehol..

Štvrté kolo bolo horšie ako tie predošlé, dokonca ma začali napadať myšlienky že by som to ani nemusel dobehnúť, môj spolubežec mi už seriózne prekážal, a čo s tým, to som netušil. Pritom taká smiešna vzdialenosť...

V piatom kole sa to zrazu trochu zlepšilo, nohy sa mi trochu rozbehli, nie že by som extra zrýchlil, ale dýchanie v pohode a tempo mi už nepripadalo tak náročné, tak som si povedal že trochu pridám a strasiem ho, ale kdeže, držal sa ako kliešť.  Akurát v tom momente prešiel okolo nás spoločný známy na kolečkových korčuliach a on sa ho z nejakého neznámeho dôvodu rozhodol začať ho stíhať a vyrazil do predu ako drak. Vydržalo mu to asi 150 metrov a potom zas zvoľnil, a ja som si vravel že pre tu srandu  skúsim pridať. Tak som trochu pridal.. Aj som sa začal cítiť lepšie keď som bol chvíľu sám, aj nohám sa to začalo páčiť trochu pridať a začať makať, aj mne...no a keď som ho dobehol vydržal to tempo so mnou len chvíľu, odpadol a už sme sa do konca závodu nevideli, aspoň teda ja jeho.

Pre mňa tu začal úplne nový závod, znova som bol vo svojej koži, radosť z pohybu mnou prúdila, krok sa otvoril, každým kolečkom som pridával a sťahoval čas na kolečko, cítil som akoby sa príroda okolo a ja s ňou pravé zobudila zo zimného spánku a jarná energia mnou prúdila až mi z toho behali zimomriavky po chrbte... zas to bolo to čo to bývalo...

vydržalo to až do konca, žiaden problém, v pohode som zrýchľoval až do posledného kola. Čas ktorý som zabehol síce nič moc, ale na tom mi nezáležalo, čo som potreboval to som dostal, pocit radosti  z behu, zas som pocítil čo je to chuť behať, keď sa cely organizmus teší na ten pocit že môže zabrať a makat. Znova behať. Krásna odmena za to že to človek nevzdá. Hodnotne utvrdenie zas a znova že na konci aj toho najväčšieho trápenia čaká čosi hodnotne a bola by večná škoda sa o to pripraviť nedokončením závodu.