Keď sa nedá,tak sa nedá....

Na tohtoročný maratón v Bratislave (ČSOB)  som sa veľmi tešil,okruhových mestských maratónov som zatial moc nebežal,vlastne len MMM v Košiciach 2004 (2:27:53h) a vlani v Bratislave. Hoci mám rád aj  menšie maratóny z obrátkou,ktoré majú  svoje čaro,na kvalitné výkony mám radšej mestské maratóny,ktoré majú svoju atmosféru. Predsa len ako chodec som bol dlhé roky zvyknutý pretekať na 2km okruhoch,na významných podujatiach väčšinou plné divákov.Vlani som týždeň po Dudinskej chodeckej 50tke (4:18:43h) bežal na TBC maratóne za 2:30:37h,čo bol nakoniec môj najlepší vlaňajší výkon.O to viac som sa tešil na ten tohtoročný,tentokrát pod názvom ČSOB marathon.V zime som celkom pobehal,vyhýbali sa mi aj zranenia a choroby,a hoci čisto kvalitných tréningov som moc neodbehal,na čas okolo 2:31h som si veril.Žiaľ,ako sa vraví,človek mieni,život mení.

Od štartu som začal možno trochu rýchlejšie ako som si pôvodne predstavoval,ale neobával som sa.Povedal som si,že buď skúsim bežať na solídny výkon,alebo ak to nepôjde,počkám na môjho slabozrakého kamaráta,ktorý nastupoval s cieľom nielen splniť limit na paralympiádu 2008 v Pekingu,ale zabehnúť čo najlepší výkon,lebo samotnú účasť mu zabezpečí len čas,ktorým bude mať medailové ambície.Prvých 10km za 34:44min zodpovedalo tomu,čo mám v nohách,hoci momentálne ešte asi nie na celý maratón.Po tom,ako sme od 5.km (17:24min) ostali s Vlastom Bukovjanom sami,  sme sa občas proti vetru prestriedali.Tesne pred 1/2maratónom  som začal cítiť,že pocity sú nie zďaleka také dobré ako vlani,keď som 1/2maratonom prebehol za 1:14:08h.Teraz o minútu pomalšie (1:15:13h).Nič to však neznamenalo,hoci mi začínalo byť jasné,že v druhej polovici asi nezrýchlim.Od 25.km,keď už som vedel naisto,že výkon okolo 2:30h-2:31h nezabehnem,som sa sústredil už len na umiestnenie,keď som stále s náskokom bežal na 8.mieste cca 100m za Vlastom. Na 33.km ma však  z ničoho nič začalo ťahať v pravom stehennom svale.V  prvom momente som tomu nepripisoval veľký význam,aj keď som začal tušiť,že posledné kilometre nebudú ľahké. Tie však v maratóne bývajú ľahké málokedy.....Psychicky som sa teda presmeroval na to,že pokiaľ nevypadnem umiestnetnením z  prvej 10tky,budem bojovať a nejakých 4:00-4:10min/km na  výsledný čas 2:36-2:37hod. bude stačiť.Ak to bude horšie,počkám na Juraja, a dobehnem s ním....Noha ma však začala bolieť čím ďalej viac,a hoci som sa na 34.km pozrel za seba a ďaleko nikoho nevidel,prešiel som do kroku.Bolesť sa stále stupňovala a mne začínalo byť jasné,že takto pokračovať nemôžem.Postupne okolo mňa prebehlo zopár bežcov, ktorým ďakujem za povzbudivé slová.Mne v tej chvíli už nešlo o výkon,myslel som na Juraja a na to,či budem schopný aspoň s ním maratón dokončiť.Na 35tom som zastavil,skúsil pocvičiť a čakal na Juraja.Po pár metroch som sa však presvedčil,že bolesti mi nedovoľujú ani chodecký pohyb,nieto bežecký.Nebolo inej možností,ako sa zmieriť s tým,že maratón nedokončím.Počkal som na odvoz do cieľa,tam som sa ako prvým stretol s Vlastom Bukovjanom.Ten mi na moje zdôvodnenie vzdania bez váhania povedal „Pefo,to není sval, jde to od chrbta“.Presne ako pred dvomi rokmi,keď som mal tieto isté problémy . Vtedy som sa  po mesiaci a pol bezuspešnej liečby na „natiahnutý sval“ dostal do rúk  chiropraktika - http://42195.sk/spravy/2007/08/image/15_03.jpg ,po ktorého napravení posunutých platničiek som začal po piatich dňoch bez problémov opäť behať a záver sezóny bol pre mňa až nečakane úspešný ,najprv na chodeckej 100vke v Taliansku - http://www.denniksport.sk/clanok?id=14008&%20%20idKat=32  a potom dvoch maratónoch - http://www.42195.sk/spravy/2006/11/131.htm   + http://www.42195.sk/spravy/2006/11/211.htm  .

Je len začiatok sezóny,preto verím,že budem čoskoro opäť zdravotne o.k. a  podobne úspešný budem mať  nielen záver roka,kedy chcem bežať svoju prvú 100vku,ale že sa stihnem na ňu dovtedy aj kvalitne připravit a  pár maratónov absolvovať.Keď už nie ináč,tak aspoň s Jurajom,s ktorým boj o účasť na paralympiáde 2008 v Pekingu nevzdávame.Výkonom 2:46:51h. v Bratislave Juraj síce limit s prehľadom splnil a je ním zatial vo svojej skupine zdravotného postihnutia (B2) 6.vo svetových tabuľkách,zatial to však nič neznamená...

 

Komentáre

Zranenia su vyhovorka...

...sa musis sprava k svojmu telu, tak aby zranenie neprisli! To je podstatna zasada uspechu. Zranenia su prejavom tvojej nedockavosti a hluposti!

Dovolím si nesúhlasiť

Keď trénuješ alebo súťažíš na najvyššej úrovni zraneniam sa úplne nikdy nevyhneš. Hlavne v súťaži tlačíš telo na hranicu svojich schopností a tá je veľmi tenká. Stačí málo a zranenie príde a nemusí to byť len tvoja hlúposť, môže to byť len smola.
Ja sa snažím brať aj každé zranenie len ako skúsenosť, ktorá ťa v konečnom dôsledku posilní.

...presne tak...

Presne tak,pri športe na najvyššej úrovni sa zraneniu jednoducho vyhnúť nedá, hlúposť s tým nič nemusí mať.To by musel byť každý zranený športovec hlúpy. Naopak,súhlasím s Pranjalom,dôležité je aj zo zlého si zobrať niečo dobré.Tiež som sa naučil počas kariéry z každého zranenia poučiť a s odstupom času to využiť na to,aby ma to posunulo vpred.

prehráva ten,kto sa vzdáva... http://tichypefo.wbs.cz/z_titulnej_strany.jpg

RE: phusick

Súhlasím,phusick,viem,čoho sú zranenia prejavom - len odozvou organizmu,keď má toho dosť a bráni sa.Prvým signálom je vždy najprv bolesť,keď chceš ísť cez ňu,telo povie "stačí,dosť už".Atletike sa venujem od roku 1979, donedávna na vrcholovej úrovni.Práve tomu,že som sa vždy snažil svoje telo počúvať,môžem ďakovať vcelku dlhej športovej kariére bez väčších zdravotných problémov - http://www.tichypefo.wbs.cz/Mj_trening__my_training.html a nápr. aj tomu,že som si dokonca ešte aj vlani urobíl jeden s osobných rekordov (v bežeckej hodinovke -18010m).Na to,že sa občas vyskytne nečakane aj nejaký zdravotný problém,si žiaľ asi budem v mojich 39tich rokoch a cca 120tis.km v nohách,navyše s vrodenou vadou - práve na chrbtici -(spina bifida) zvyknúť....V Tvojom názore na moju hlúposť Ti nebudem protirečiť,prajem Ti len,aby si bol hlúpy menej ako ja.

Radšej sa zodrať ako zhniť :-)

Chiropraktik

To s tými chiropraktikmi je úplná pravda. Počas ultabehov sú chiropraktici tí najzamestnaneší. Raz som mal pri 1000 míľovom behu problémy z členkom. Položil si ma na brucho, z vrecka vytiahol taký bodec a začal mi s ním z celej sily vŕtať medzi stavce. Cítil som sa ako chrobák, ktorého pripichujú špendlíkom, aj som tak kýval nožičkami a ručičkami. Ale bolesť v členku bola za 30 minút preč.