Keď sekunda zmení celý život...

O tom, že život vie niektoré veci pekne zamotať, som sa nie raz presvedčil na vlastnej koži. Našťastie, boli to vlastne také, nad ktorými sa s odstupom času môžem dívať s nadhľadom a pousmiať sa nad nimi. V dnešnej uponáhľanej dobe sme sa naučili brať všetko veľmi rýchlo ako samozrejmosť a ak sa nám vyskytne nejaký problém, vždy ten svoj považujeme ako ten najväčší. Ležíme pár dní s chrípkou a myslíme si ,že ideme pomaly zomrieť. Nie raz som bol nešťastný, keď som sa v tréningu trápil a nešlo mi to podľa predstáv, alebo som nemohol trénovať kôli zraneniu či chorobe. Absolútne banality.... Teda aspoň v porovnaní s tými, ktoré mám momentálne na mysli.
Včera som sa vrátil z Mníchova,kde som bol s dvomi výbornými športovcami na klasifikácii IBSA kôli zaradeniu do skupín zdravotného postihnutia.Oboch spája hendikep slabozrakosti a ambícia štartovať na vrcholných podujatiach telesne či zdravotne hendikepovaných športovcov.Juraja Šeríka v maratóne a Peťu Kozičkovú v zjazdovom lyžovaní.

Juraja poznám už dlhšie,s Peťou a jej životným príbehom som mal príležitosť zoznámiť sa osobne teraz.Musím povedať,že ma chytil za srdce a opäť som si len uvedomil, nad akými hlúposťami sa človek niekedy zaťažuje a trápi.Nakoniec,posúďte sami  a čítajte tu
Doteraz vždy, keď som mal ťažké chvíle, som si spomenul a spomeniem na kamaráta,s ktorým som s atletikou v roku 1979 začínal.
Veľa sme spolu prežili, nakoniec aj v osudný deň, v závere ktorého sa v sekunde jeho život otočil naruby, sme boli od rána do večera spolu. Lacko Halama bol bežec, ktorý sa od 10tich rokov tak isto ako ja zamiloval do atletiky, hlavne behu. Kým ja som sa v 13tich začal venovať chôdzi, z Laca sa stal výborny bežec s veľkou perspektívou. V 21 rokoch zabehol 5000m na dráhe za 14:11min. Na tie preteky v B.Bystrici si veľmi dobre spomínam, porazil v nich vo finiši neskoršieho dvojnásobného olympionika a držiteľa všetkých slovenských rekordov od 2000m po maratón Roba Štefka.Laco bol vždy maximalista, ktorý vedel, čo chce a ktorý bol ochotný tréningu podriadiť všetko. Vedel si však naplno vychutnávať aj život, vždy som obdivoval jeho zmysel pre humor a vlohy zabávať spoločnosť. Žiaľ, nielen športovú kariéru, ale čo je oveľa dôležitejšie, celý jeho život a tým aj život jeho najbližších zmenila jediná sekunda, keď jeho citroen ZX aj s ním narazil do zvodidiel kruhového nadjazdu. Od osudného momentu ubehlo vyše 16 rokov, počas ktorých mu nebolo dopriané urobiť čo len jediný krok...Alebo chytiť niečo do rúk a rozlíšiť, či je to teplé alebo studené. Laco ma totiž postihnutú aj motoriku oboch rúk. 

Bolo by absurdné sa pýtať, čo by dal za to, aby sa vrátila osudná sekunda z posledného oktobrového dňa 1991 späť....Alebo či sa s tým zmieril... Určite viem, že nie, nato ho poznám moc dobre, ako aj to, že sa s tým nezmieri do konca života. Tiež by som sa s tým nikdy nezmieril. Neviem,či sa to vôbec dá... Preto tak,ako som Laca obdivoval ako bežca, obdivujem ho aj ako bojuje s neporovnateľne ťažším súperom ako na bežeckých tratiach. Rovnako ako obdivujem Peťu a Janku s ich novými rodičmi, či všetkých ,ktorí nemajú v živote toľko šťastia byť zdraví, ale napriek tomu sa vedia dívať na svet s úsmevom.

 

Komentáre

Môj obdiv

Vždy som obdivoval telesne postihnutých športovcov. Ich vôľa je neuveriteľná. Keď si uvedomím, že veci, ktoré sú pre nás jednoduché a samozrejmé, sú pre nich niekedy priam nemožné. Ale aj tak dokážu veľakrát veci, o ktoré sa väčšina zdravých ľudí niekedy ani len nepokúsi.