Liptovský maratón – Einstein sa nemýlil, vzdialenosť je relatívna

    Po Žilinskom Dni Supervytrvalca a Považskom maratóne som mal od Liptovského maratónu asi príliš veľké očakávania. V Žiline mi to naozaj vyšlo a aj keď sa bežalo 50km, mal som medzičas na maratón pod 3:38, čo je len niečo cez 2 minúty za mojim osobákom (ten je 3:32:34 z Rajeckého maratónu 2004). O týždeň na tom som bežal v Novom Meste za 3:39:04. Horší čas som pripisoval tomu, že som veľkú časť musel bežať v druhej dráhe. A tak so si vravel, že v Mikláši by som sa mohol dostať bližšie k svojmu osobáku.
    Počasie bolo ideálne a to ma ešte viac uistilo v tom, že des by mohol byť ten deň, keď sa priblížim k 3:30. Začiatok som napálil asi až v príliš vysokom tempe. Prvých 5km som mal za 23:22. K občerstvovačke sme sa blížili v malej skupinke a tak sa mi nepodarilo  zobrať si vodu. Ale nevadilo mi to. Väčšinou sa aj tak prvý krát občerstvujem až na 10km. Tam som sa dostal za 48:19, čo bolo tesne pod 25 min na 5 km. Keďže na občerstvovačkách ponúkali čaj a vodu, rozhodol som sa pre niečo sladké a tak som si vypýtal čaj. Hodil som ho do seba a hneď som vedel, že niečo s ním nebolo v poriadku. Už viac ako 14 rokov som nevypil ani kvapku alkoholu, ale na túto chuť nezabudnem. Rum! V tom čaji je rum! Dosť ma to vyviedlo z mieri. Aj keď som ešte popíjal, rum nepatril medzi moje najobľúbenejšie nápoje a jeho chuť sa ešte stále vo mne spája so spomienkami na nie najpríjemnejšie stavy, ktoré som po ňom mal. Takže som si povedal, že čaju sa budem radšej vyhýbať. Nasledujúcu päťku som dal za niečo cez 25 min. Na občerstvovačke som si dal vodu a spýtal som sa, či je v tom čaji naozaj rum. A že áno. Od pätnásteho po dvadsiaty kilometer je to stále hore a dole. A tak aj môj čas sa trošku zhoršil. Dal som to za 26 min. Ale moc som sa tým neznepokojoval. Vravel som si, že späť to bude viac dole kopcom a tak to pôjde rýchlejšie. Keď som sa však na druhej strane hrádze otočil, zistil som, že aj s tejto strany to je stále hore a dole. A tak som si povedal, že budem musieť trochu pritlačiť. Keď sa po 25 kilometri dostanem na hlavnú cestu, už to bude ľahšie. Na 25 km som bol za presne 2:05 a poslednú päťku som mal za 25:39. „Teraz to už pôjde“, vravel som si. Ale keď som vybehol na hlavnú cestu, uvedomil som si, že ono to je stále hore a dole. Akurát tie stúpania sú dlhšie. Nebežím tu prvý krát, ale nikdy som si neuvedomil, koľko tu je stúpaní. Na 30 km som bol za 2:30:46 a päťka bola za 25:46. Stále som tlačil a musel som tlačiť čoraz viac. Povedal som si že budem tlačiť až pokiaľ to pôjde. Ale od 32 km to už nešlo. Došlo palivo a už som začínal mať toho naozaj dosť. 35 km 2:57:35 a päťka za 26:49. Ale už mi to bolo akosi jedno. Už sa len dostať do cieľa. 37 km. Bolo mi jasné, že posledných päť už bude iba agónia. Keď so vybiehal k Tatralandii hovoril som si, že to je už posledné stúpanie. Ale nebolo. Za ním krátky zbeh a opäť do kopca. Normálne by som to asi ani nepovažoval za stúpanie, ale teraz som mal pocit, že sa tam možno ani nevyštverám. 40 km za 3:26:35 a päťka za rovných 29 min. Tu som si uvedomil, že v nohách už neostalo vôbec nič. Posledné 2 km, to už bola len sila vôle. Einstein mal pravdu. Vzdialenosť je relatívna. Akurát do toho svojho vzorca zabudol zakomponovať počet už ubehnutých kilometrov. Nakoniec som sa do cieľa dostal za 3:39:14, čo bolo len o 10 sekúnd horšie ako pred dvoma týždňami v Novom Meste.
    Osobák to nebol. Tak niekedy nabudúce. Ešte nieje všetkým dňom koniec. Mimochodom. V cieli som sa dozvedel, že ten rum nebol rum, ale len rumová príchuť.