Maratón v Karpatoch

    Nikdy nehovor nikdy. Vždy som hovoril, že chodiť po horách je OK, ale behať, to nieje nič pre mňa. A už je to tu. Začínam behať po horách.
    Ale má to svoj dôvod. S priateľmi sa chystáme koncom roka do Nepálu a zhodou okolností sa tam koná 100 km beh. Tak som si povedal, prečo to neskúsiť. No ale keďže nemám moc skúseností s behaním v teréne, budem to musieť trochu natrénovať. To bol aj dôvod, prečo som sa dnes vydal behať do Karpát. Naplánoval som si trasu od nás z Rače na Biely Kríž a ďalej po červenej až na Pezinsku Babu a späť.
    Úsek z Rače na Biely Kríž je na tejto trase asi najdlhším stúpaním. Celkovo asi 5km hore kopcom. Od nás z domu to je až hore asi 6km a trvalo mi to asi 40min. Celkom som mal dnes šťastie na počasie. Aj keď bolo dosť chladno, sme tam spoza mrakov vykuklo slnko. No na niektorých miestach za Bielym Krížom boli obrovské kaluže plné blata, ktoré sa dali len veľmi ťažko obísť. Jednu takúto kaluž som sa snažil obísť, no pošmykol som sa a skončil som až po členky zaborený v blate. Ale to už asi k tomuto patrí. Bežalo sa mi celkom dobre len tesne pred Babou som mal menšiu krízu.
    Na Babe som si v bufete kúpil niečo na pitie a hneď som sa vydal späť. Tesne za Babou je krátky, asi 500m, no absolútne strmý úsek, ktorý som musel kráčať. Potom to už bolo lepšie stále hore a dole, ale dalo sa to. Bol som prekvapený, ale až do konca som mal dosť síl. Je pravda, že som to ani zďaleka nehnal, veď celých 42km mi trvalo skoro 5:15, ale mojím účelom dnes nebolo trhať rekordy. Chcel som si to užiť, čo sa mi aj podarilo. Nezávodil som, behal som.
    Je to naozaj o niečom inom, ako klasický beh po rovine. Má to svoje čaro. Ste tam väčšinou úplne sami. Nie sú tam davy ďalších bežcov, korčuliarov a tak. Ste tam len vy, príroda a beh. Super.