Na začiatku...

Asi by som sa mal pár slovami predstaviť. Takže volám sa Palo Sáraz a pochádzam s jednej väčšej dedinky Komjatice ktorá sa nachádza 20 km južne od Nitry. Mám 32 rokov a pravidelnému behu sa venujem 8 rokov. Pravidelný beh znamená v mojom prípade  behať 4 až 6 krát za týždeň. Podobne ako Pranjal tiež som beh v rokoch školských od základnej školy až po strednú veľmi neznášal. A 1500-ka a 12 minutovka na základnej škole boli pre mňa niečim veľmi nepríjemným len nie športovým zážitkom. Paradox bol ten, že som mal rád všetky druhy športu a už od 2. triedy ZŠ som pravidelne trénoval futbal. Kedže futbal sa bez behania hrá veľmi ťažko, tak som si pomaly zvykal aj na beh. Ale stále som z behu nemal ten správny pocit. V tom čase som nevedel pochopiť ako môže niekto len tak behať, čo z toho môže človek mať. A to čo z toho človek má som bližšie spoznal až keď som začal pravidelne behať.

Na strednej som sa začal trošku zaujímať o Kick-box a veľmi ma priťahovali bojové umenia. Dopadlo to tak, že som 2 roky  trénoval Kick-box. A v tomto období som si občas v rámci tréningu odbehol nejaký ten kilometer. Konečný obrat nastal keď ma jeden kamoš zobral na 24 hodinový beh pomáhať pri organizácii tohto ultrahebu. Bolo to v Nemecku už si presne nespomínam v akom meste ale tam som dostal obrovskú inšpiráciu raz si nečo také zabehnúť.

Prešlo len niekoľko mesiacov a moja túžba zabehnúť 24 hodinovku bola taká silná, že aj napriek tomu, že som nemal zabehnutý ani maratón tak som poslal prihlášku. Vtedy som behával približne 40km týždenne a mojim najdlhším behom bez prestávky boli asi 2 hodiny. Niekto si povie do toho môže ísť iba "šialenec". O jednom takom "šialencovy " som si raz čítal článok kde písal svoje zážitky zo 700 míľového behu. To mi pripadalo ako niečo z inej dimenzie. Nebol som schopný si predstaviť, že nejaký človek môže behať niekoľko dní za sebou. Ten článok som si prečítal niekoľko krát a aj jemu vďačím za inšpiráciu. Môžete skúsiť hádať kto bol ten o kom sa písalo v tom článku... Bol to práve tvorca týchto stránok Pranjal. Na tej 24 hodinovke bežal aj Pranjal. Môžem potvrdiť, že to bolo nakoniec celkom šialené keď polovicu závodu pršalo a bolo okolo 10 °C a ja som nemal ani poriadne bežecké tenisky a už vôbec nie bežecké oblečenie. Tepláková súprava mi dlho suchá nevydržala tak som si nejaké veci musel požičať. Tenisky ma po pár hodinách tak tlačili, že som ich vymenil za sandále. Po pár hodinách behu som musel začat viac chodiť, lebo ma bolelo všetko čo boleť dokáže. Po 12 hodinách som išiel spať. Tušil som že keď ráno vstanem tak to bude hodne bolieť. Po piatich hodinách spánku počas ktorého ma nohy boleli ako keby mi po nich prešiel buldozér som sa vrátil na trať, ale už som nebol schopný ani pobehnúť. Tak som to odkráčal až do konca.

Posledné stovky metrov som sa pokúšal rozbehnúť ale moje nohy boli uplne  neschopné behu. Za tých 24 hodín som  odbehol alebo skôr prešiel asi  113 km. Ešte týždeň po tomto behu som mal svalovku a po schodoch som chodil bokom. Dôležité bolo, že tento zážitok bol celkovo veľmi pozitívny a mňa to neodradilo od behania. Asi o pol roka som si konečne odbehol prvý maratón v Košiciach.

Takéto boli moje začiatky z ultrabehom.

Aké boli vaše ?

 

 

Komentáre

24 hodinovka

Na tu 24 hodinovku si spomínam. Bolo to v Bazilej. Skoro celú cestu tam som šoféroval a tak som sa nevyspal. Akurát si pamätám, že na Lichtenštajnských hraniciach sa nás colník pýtal, čo ideme robiť vo Švajčiarsku a náš šofér mu svojou dokonalou nemčinou povedal, že "Rauchen" (fajčiť) namiesto "Laufen" (bežať). To mu stačilo, aby nám prehľadal auto a hľadal cigarety. Na tom behu som sa potom pekne vytrápil (samozrejme žiadne nenašiel). Nevyspatý, v kuse lialo a bola zima. Ale tak to už chodí.