Nitrianska 6 hodinovka

V tomto roku sa mi celkom darí štartovať na ultrabežeckých závodoch nie celkom zdravotne fit. V Brne na 48 hodinovke ma škrelo v hrdle a v Bazilej na 24 hodinovke som nastupoval s nepríjemnou bolesťou v ľavom kolene.

Počítacia stanica.

V Nitre na 6 hodinovke som naštastie nemal žiadny zdravotný problém ale "trápilo" ma to , že za posledné tri týždne moje nabehané kilometre nepresiahli 50 km. Tak som bol zvedavý ako mi to bude behať.

Počasie bolo priam ideálne niečo pod 20 stupňov a pofukoval slabší vetrík. Na štarte nás bolo tak do 40 bežcov aj so štafetami. Hovoril som si , že ak by sa mi podarilo odbehnúť aspoň 60 km tak som spokojný. Nakoniec som bol spokojný aj s 54 km. Prvé tri hodinky to celkom behalo, ale potom sa mi akosi priťažilo a musel som striedať beh s chôdzou. Nemal som vôbec chuť niečo ziesť. Žalúdok bol akosi práceneschopný. Až keď som si dal teplú miso polievku, žalúdok začal pracovať ako bolo treba. Ešte som po 4 hodinách začal cítiť na jednej nohe, že ma tlačí v predu prst. Jasné znamenie, že treba prezuť väčšie tenisky. Celý čas som sa snažil príliš netlačiť na pílu aby som neprivolal nejaké zranenie. Skôr som sa sústredil na skvelú atmosféru ktorú vytvorili všetci organizátory a bežci.

AAA Až teraz som si uvedomil, že na tomto závode nebolo cítiť súťaženie medzi bežcami, alebo aspoň ja som ho necítil. A to je úžasná vec, keď bežci nebojujú  navzájom ale snažia sa podporiť jeden druhého či už povzbudzením alebo    "iba "jednoducho úsmevom. To sa práve často stáva na ultrabehoch, že medzi bežcami vznikne určitá spolupatričnosť a harmónia.