Ultrablog

Keďže ma beh zaujíma a navštevujem rôzne stránky týkajúce sa behu, rozhodol som sa sem prihlásiť a občas niečo napísať i keď to nebude mať s ULTRAbehom nič spoločné. Ta tu čítam neuveriteľné veci o 100km a dlhších behoch a tak mi sánka padá, ta hej som rád že i slováci behajú také dlhé behy.

 Veľmi rád cestujem a beh mi je taktiež blízky takže každý rok sa mi podarí stráviť niekoľko mesiacov v rôznych krajinách a kontinentoch čo mi pomáha odbúrať rutinu aj z môjho bežeckého života.

Už pár rokov mam to šťastie (alebo smolu) že dva krát do roka služobne lietam do Číny na pár týždňov. Šťastie v tom, že Čína je plná prekvapení a vždy je čo objavovať a smolu v tom že celé dni sa furt naháňame po fabrikách a stretnutiach s dodávateľmi a jediný čas kedy sa dá čosi nové vidieť je ranná dávka behu. Keďže som sem práve dorazil, tak som si vravel že škoda čosi nenapísať.

   Od malička ma každý pes považoval za súčasť jeho potravinového reťazca. Možno mali nepriamo na svedomí, že sa u mňa rozvinuli bežecké sklony. Už ako štvorročný som pred škôlkou raz pretekal s takým tým pouličnozmesovým psom. Vyhral som. Stratil som pri tom obe topánky, ale nedobehol ma. O niekoľko rokov neskôr si na mňa urobil zálusk iný živočíšny druh. S príbuznými sme sa vybrali na huby.

Možno so mnou niektorí nebudú súhlasiť, ale je verím že ľudia sú stále súčasťou prírody, aj keď sa tak často nechováme. A ako príroda aj my sme ovplyvňovaní cyklami ktoré sú v prírode, dennými cyklami, mesačnými, ročnými....stačí sa trochu pozorovať a každý to na sebe spoznáme.

Rád spomínam na okamih,keď som ako 12.ročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy (chodil som na klavír,čo ma vôbec nebavilo,avšak otec muzikant sa vo mne videl...),lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3km (u tr.J.Srholca sme robili kontrolky vo všetkých disciplínach).Nevedel som si totiž predstaviť  absolvovať bez prestávky 7 a po

Hoci som mal len 23rokov,mal som za sebou už viacero dlhších tratí,nakoľko som sa venoval od žiackeho veku športovej chôdzi.V roku 1989 som ako 20ročný,keď som končil dvojročnú základnú vojenskú službu v ASVŠ Dukla B.B. absolvoval prvú chodeckú 50tku Praha-Podebrady.Bol to posledný ročník,keď sa pretekalo na klasickej trati z Prahy do Podebrad.Zvládol som ju vtedy za 4:14:21h ako piaty čechoslovák.V ďalšom

Asi by som sa mal pár slovami predstaviť. Takže volám sa Palo Sáraz a pochádzam s jednej väčšej dedinky Komjatice ktorá sa nachádza 20 km južne od Nitry. Mám 32 rokov a pravidelnému behu sa venujem 8 rokov. Pravidelný beh znamená v mojom prípade  behať 4 až 6 krát za týždeň. Podobne ako Pranjal tiež som beh v rokoch školských od základnej školy až po strednú veľmi neznášal.

    Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že budem mať niekedy rád beh, tak by som mu povedal, že je blázon. Mal som trinásť-štrnásť rokov a bol som najhorším bežcom v triede. Tí starší si ešte možno pamätajú, že socialistický spôsob telesnej výchovy nebol moc inšpirujúci. Mám jeden ukážkový príbeh. Bolo to na okresnom kole „Pionierskeho odznaku vzdatnosti“, či ako sa to vtedy volalo.

Je krásne sobotné ráno, priam dokonalý deň na beh. Cesta sa mi vlní pod nohami nahor a nadol, slniečko mi svieti do tváre. Predbehne ma naradostený cyklista, oproti mne ide na korčuliach vysmiate dieťa. Tam v diaľke, na obzore prebehol cez cestu zajac. Ultrabeh je krásny šport.

O tri hodiny neskôr a tridsaťpäť kilometrov ďalej...