od 3km po (zatial:-) 100km

Rád spomínam na okamih,keď som ako 12.ročný nadejný bežec išiel radšej do hudobnej školy (chodil som na klavír,čo ma vôbec nebavilo,avšak otec muzikant sa vo mne videl...),lebo sme mali na tréningu kontrolné preteky v chôdzi na 3km (u tr.J.Srholca sme robili kontrolky vo všetkých disciplínach).Nevedel som si totiž predstaviť  absolvovať bez prestávky 7 a pol kola na štadióne.Tak ako som si neskôr,keď som sa už venoval chôdzi, nevedel predstaviť 10km,20km, o 50tich ani nehovoriac.Postupne však,ako som sa cez okresné, krajské,slovenské a československé mládežnícke tituly dopracoval k seniorskej reprezentácii a aj k tej 50tke,v roku 1998 som prijal ďalšiu výzvu,a to chodecké preteky v chôdzi na 100km.

 Bolo to po ME na konci sezóny v novembri,preto som sa potešil pozvaniu z Talianska a novej skúsenosti.V prvom momente som si to nevedel predstaviť,ale vlastne o nič nešlo.Stále som sa presviedčal,že všetko je v hlave,psychika a pod.S odstupom času môžem povedať,že keby som vzdal prvú chodeckú 100vku,na ďalšiu sa možno nikdy nepostavím. Večer pred štartom pri večeri a  pár deci vína som stále v kruhu našej výpravy rozprával,že iní sú nie viac trénovaní,len sú psychicky pripravení na to,že za tmy o 6:30hod.vyštartujú a budú chodiť prakticky celý deň,a  znovu,že všetko je len v hlave....Práve ja som bol ten,ktorý povedal,že nevzdáme,iba keby naozaj nastali vážne okolnosti...V samotných pretekoch  na 60.tom kilometri však prišla na mňa taká kríza,že zrazu nebolo motivácie,ktorá by ma prinútila pokračovať.V tom momente som bol na peknom 5.tom mieste,za čo bola pre mňa aj celkom zaujímává finančná prémia.Bolo mi to  úplne jedno a keby mi niekto v tej chvíli sľuboval aj 10x viac,niekde by som ho akurát tak poslal.Jediný moment nakoniec rozhodol,že som to nezabalil a to po všetkých možných pokusoch mojej Janky,keď sa ma sediaceho na obrubníku pri ceste snažila presvedčiť,nech to predsa len skúsim.Mal som slzy v očiach a kopec argumentov,prečo nemôžem- "odišiel mi žalúdok, bolesti,nevládzem,nechcem sa odrovnať,pozri sa na mňa,vieš si predstaviť,že mám prejsť ešte 40km?" a pod.Už možno aj sama rezignovala a pri pohľade na mňa bola zmierená,že končím.Zrazu z nej vyšla veta,ktorý počujem ešte teraz a ktorá nakoniec rozhodla,že som sa z toho obrubníka  postavil a skúsil ísť ďalej.Nebolo to nič iné,len pripomenutie,o čom som pred tým stále rozprával – že všetko je v hlave,psychika a podobné „blbosti“. V tom momente akoby sa vo mne všetko otočilo,spomenul som si,ako som si stále robil z toho žarty,a že teraz je možno práve ten okamih,aby som ukázal,či som len nejaký „kecálek pri pive“,alebo si stojím za slovom.Našťastie po tom,ako som sa postavil a začal kráčať skôr dozadu ako dopredu,som zistil,že zároveň tak isto „rýchlo“ ide popri mne maďarský chodec, ktorý prežíval možno väčšiu krízu ako ja.To ma trochu opäť pozdvihlo, postupne som krízu po pár kilometroch prekonal a na tom 5.mieste  nakoniec aj skončil.Odvtedy som na ďalších chodeckých 100vkách podobných momentov zažil veľa,ale práve skúsenosti z tej prvej ďakujem za to,že som bol na ďalších siedmych vcelku úspešný – 4x piaty, 1x štvrtý a  2x tretí. O tej poslednej v roku 2006 viac tu http://www.denniksport.sk/clanok?id=14008&%20%20idKat=32

 

 

Komentáre

Neverím na náhody

Ja neverím na náhody. Už toľkokrát sa mi potvrdilo, že keď je treba, zrazu sa zjavia ľudia, ktorí ti povedia v pravý okamžik tú správnu vec, ktorá ti pomôže ísť ďalej. V tvojom prípade si mal ešte k tomu to šťastie, že to bol tvoja manželka.