Prečo ma tie zvieratá neznášajú?

   Od malička ma každý pes považoval za súčasť jeho potravinového reťazca. Možno mali nepriamo na svedomí, že sa u mňa rozvinuli bežecké sklony. Už ako štvorročný som pred škôlkou raz pretekal s takým tým pouličnozmesovým psom. Vyhral som. Stratil som pri tom obe topánky, ale nedobehol ma. O niekoľko rokov neskôr si na mňa urobil zálusk iný živočíšny druh. S príbuznými sme sa vybrali na huby. Na obed sme sa zastavili na nejakej čistinke. Potom sa už len ozval výkrik „Medveeeeď!“ a bolo odštartované. Trať nás viedla cez krovie, po cestičke, hore kopcom, dole kopcom... Držal som sa na peknej druhej pozícii hneď na strýkom, ktorý ešte niesol na pleciach malú sesternicu. V ruke som držal jednu hubu a pamätám si, ako som uvažoval, že ju zahodím, aby sa mi lepšie bežalo. Dobre, že som to neurobil, pretože to bola jediná huba, ktorá nám ostala. Či tam vtedy ten medveď naozaj bol, to sa už asi nikdy nedozviem. Ak aj bol, vybral si inú bežeckú trať. O niekoľko rokov neskôr som ale medveďa naozaj stretol. Ale vtedy som už neutekal ja, ale on, pretože on bol malý a ja veľký. A ku tomu sme boli ešte aj v presile (boli sme traja). Ten ale upaľoval. Až po chvíli sme si uvedomili, že by sa do súťaže mohla pridať ešte aj jeho mama. Takže sme to vzdali a vybrali sa rýchlo iným smerom.
    Ako som sa začal venovať behu, averzia štvornohých priateľov voči mne ešte vzrástla. Asi majú zakódované v génoch, že každý rýchlejšie sa pohybujúci živočích im má slúžiť ako potrava. Tak som si raz behal v Žilinskom lesoparku, keď tu zrazu z poza rohu vybehne taký malý kôň a namieri si to cvalom rovno na mňa. Až po chvíli som tohto koňa identifikoval ako obrovskú dogu. V duchu som už odpočítaval posledné sekundy môjho života, pretože tá by ma zhltla na dva rázy. Ale našťastie skôr ako sa stihla pustiť do skorých raňajok, spoza rohu vyšiel jej majiteľ a odvolal ju. Raz zase v nejakom New Yorskom parku som bol svedkom zaujímavého úkazu. Ako si tak bežím, pozerám, že drevorubači tam niekde rúbu strom. Ako som sa blížil, mohol som vidieť, ako sa mu hýbe celá koruna. Keď som však k nemu pribehol z hrôzou som zistil, že tam žiadni drevorubači nie sú. Bol k tomu stromu len priviazaný hádam päťdesiatkilový rotvajler. Tento zlatý psík sa asi rozhodol, že sa vyberie na prechádzku a zoberie zo sebou aj ten strom. Radšej som sa pobral rýchlo preč skôr, ako by sa mu to podarilo. No a asi pred troma týždňami mi tu v Rači jeden psík, ktorý nemá rád bežcov roztrhol elasťáky. Aj si ho panička držala na obojku, ale nie dosť nakrátko. A tak ako som okolo neho prebiehal, dunčík po mne skočil a len tak jedným zúbkom mi zachytil elasťáky a spravil tam dieru. Potvora jedna prudko inteligentná.
    Neviem prečo ma tie zvieratá nemajú rady. Veď ja ich ani nejem a oni mňa chcú. Ale to už je asi osud nás bežcov.