Prečo som neostal pri šachu...

Je krásne sobotné ráno, priam dokonalý deň na beh. Cesta sa mi vlní pod nohami nahor a nadol, slniečko mi svieti do tváre. Predbehne ma naradostený cyklista, oproti mne ide na korčuliach vysmiate dieťa. Tam v diaľke, na obzore prebehol cez cestu zajac. Ultrabeh je krásny šport.

O tri hodiny neskôr a tridsaťpäť kilometrov ďalej...

Bože, to slnko pečie ako šialené. Som vyschnutý, že sa mi až z úst práši. Ten otlak mi už určite praskol, cítim vlhko v ponožke. A ako to štípe! Ešteže ten kŕč v lýtku trochu povolil.

Zase kopec. Tí cestári si hádam robia srandu! Prečo ho tu nechali! Čo si myslia, že som auto?!

Aha, zase ten hlupák na bicykli. Premáva sa, ako by mu to tu patrilo. Bodaj by dostal defekt.

Je to možné?! Ja tu starkú s tou palicou hádam ani nedobehnem. Za poslednú pol hodinu som sa nepriblížil ani o meter.

Zas ten zajac. Ale možno to ani nie je ten istý. Tým horšie, mali by ich všetkých vystrieľať... Hodím do neho aspoň kameň.

Tohto fagana som už tiež stretol. A ako sa mi škerí! "Daj si dole korčule a poď si to skúsiť! Potom sa smej!" Aha a už plače.

Nenávidím ultrabeh. Prečo som neostal pri šachu...